Tibor Benčič

Niektorí začínajúci poľovníci majú predstavu, že lov srnca v&nbsp;ruji je ľahká záležitosť. Stačí si zadovážiť kvalitnú vábničku, spoľahnúť sa na&nbsp;dobre nastrelenú zbraň a&nbsp;mať vytúženú povolenku vo&nbsp;vrecku. Niekedy sa aj za&nbsp;takýchto okolností lov naozaj vydarí, ale je to skôr súhra náhod ako cielená poľovnícka činnosť. „Poľovačka na&nbsp;srnca, a&nbsp;tobôž počas ruje, sa nemôže začať až vtedy, keď na&nbsp;neho dostanete povolenku!“ myslí si Pavol Hriadel, poľovník z&nbsp;Liptova, ktorý má s&nbsp;lovom a&nbsp;vábením srncov veľké skúsenosti. Podľa neho treba srnčiu zver sledovať po&nbsp;celý rok. A&nbsp;srnce najmä v&nbsp;období, keď im dorastá lyko. Keď navštevujú krmoviská a&nbsp;senníky zdržiavajú sa na&nbsp;určitom teritóriu. Vtedy sa dá dobre odsledovať, že staré jedince majú parôžky vytlčené už koncom marca.

Od&nbsp;februára P.&nbsp;Hriadel pozorne sleduje na&nbsp;srncoch vývoj parožia. Podľa neho, keď má srnec dlhú prednú vetvu, určite nie je starý, avšak môže sa nájsť aj výnimka. Svoj poznatok si overuje každoročne aj po&nbsp;ulovení srnca. Už od&nbsp;zimy sa však pozerá na&nbsp;srnca komplexne. Skúma jeho habitus, chrbát, či je hranatý, aký má krk. Aj to však môže pri zimnej srsti mýliť. Dôležitá je podľa P.&nbsp;Hriadela ani nie tak maska, ako celkový tvar hlavy. Mladý srnec ju má v&nbsp;tvare rovnoramenného trojuholníka užšiu a&nbsp;dlhšiu a&nbsp;starý srnec v&nbsp;tvare rovnostranného trojuholníka širšiu a&nbsp;kratšiu. Srnce pozoruje aj pri vytĺkaní a&nbsp;prefarbovaní. Neskôr pri odstrele je málo pravdepodobné, že by sa zmýlil. Poľuje viac ako 22&nbsp;rokov a&nbsp;ešte nestrelil chovného jedinca. A&nbsp;keď nie je presvedčený o&nbsp;lovnosti srnca, radšej nevystrelí. Oceňuje vymoženosti doby, výkonné fotoaparáty, kamery, fotopasce. Ráno si srnca privábi, nafotí, v&nbsp;počítači si ho pozrie, posúdi a&nbsp;večer naň môže s&nbsp;istotou vystreliť.

Všimol si, že starý srnec si v&nbsp;ruji zbytočne nevybíja energiu. Srnu veľmi nenaháňa. Náš sprievodca zažil, ako sa dva srnce snažili získať priazeň srny, a&nbsp;keď si ten silnejší vydobyl miesto, zrazu z&nbsp;húštiny vystúpil starý, zrejme teritoriálny srnec, víťaza odohnal a&nbsp;začal pokrývať srnu. Na&nbsp;začiatku ruje vábi poľovník hlasom mladej srny – piiú, piié, na&nbsp;to vraj srnec okamžite reaguje. Záleží však na&nbsp;tom, koľko sŕn a&nbsp;koľko srncov sa nachádza v&nbsp;danej lokalite. Keď sú srnce „voľné“, priskakujú vraj ako zbavené zmyslov. Ak je však vyhliadnutý srnec pri srne, odlákať ho od&nbsp;nej je ťažké. Po&nbsp;zavábení väčšinou len zdvihne hlavu. Poľovník s&nbsp;úsmevom vraví, že takýto srnec nevymení lásku, ktorú má, za&nbsp;sľubovanú.

Revír, kde poľuje P.&nbsp;Hriadel, pretína diaľnica. Na&nbsp;jej jednej strane sa začína ruja koncom júla, na&nbsp;tej druhej, bližšie k&nbsp;Vysokým Tatrám, o&nbsp;týždeň neskôr. Závisí to aj od&nbsp;počasia. Nie vždy je v&nbsp;Liptove pekne, sparno a&nbsp;slnečno. Úspech pri vábení sa podľa nášho sprievodcu dostaví, až keď je ruja v&nbsp;plnom prúde. A&nbsp;dôležité je neustále sledovať smer vetra. Na&nbsp;vábenie mladej srny priskakujú väčšinou silne teritoriálne, ale chovné srnce. Treba si dať na&nbsp;to pozor! On sám vábi maximálne 50&nbsp;metrov od&nbsp;priechodov zveri, neuznáva strieľanie na&nbsp;150&nbsp;až 200&nbsp;metrov a&nbsp;viac. Niekedy ani 20&nbsp;metrov nestačí na&nbsp;dokonalé posúdenie veku a&nbsp;chovnosti srnca. Srnca môžeme podľa poľovníka „pritiahnuť“ aj pomocou srny. Vtedy pískame hlasom srnčaťa, čo znie ako dlhé – pííééé, pííééé. Staršieho srnca vábime skôr hlasom rujnej dospelej srny – fiiá, fiiá, fiié, ten však často vetrí, príde obozretne, potichu a&nbsp;spravidla od&nbsp;chrbta. Pavol každému ulovenému srncovi odmeria ucho. Prevažne sú dlhé 12&nbsp;až 14&nbsp;centimetrov! Táto skúsenosť mu pomáha pri odlove ročných srncov. Ak je výradový, musí mať parôžky najmenej tri centimetre pod okraj uší. Podľa jeho pozorovaní srnce na&nbsp;Liptove kulminujú vo&nbsp;veku päť rokov. Mali by dosiahnuť 75&nbsp;bodov, ale P.&nbsp;Hriadel tvrdí, že keď chceme kvalitu v&nbsp;revíri, tak srnec v&nbsp;piatom roku musí mať na&nbsp;hlave aspoň striebro alebo zlato. No keď má kmene a&nbsp;vetvy dlhé, ale pritom tenké a&nbsp;bez perlovania, mal by ísť z&nbsp;chovu von.

Všadeprítomné medvede

Kedysi vábil liptovský poľovík srnce zo&nbsp;zeme. No už tretí rok vábi z&nbsp;lavičky alebo z&nbsp;posedu. Dôvod? Medvede! Na&nbsp;potulkách za&nbsp;srncami, ale aj počas splnu pri love diviakov ich postretal už neúrekom. V&nbsp;Liptove je veru nebezpečné sedieť na&nbsp;zemi a&nbsp;vábiť, najmä hlasom srnčaťa, pretože to láka aj predátory.

Výrobca vábničiek na Slovensku Ing. Karol Mihálko vábi srnčiu zver skôr v južných okresoch. A tam je to iné. „U nás musíte kvalitne imitovať hlasy srnčej zveri. A je umenie privábiť konkrétneho srnca. Na písknutie ich priskočí niekoľko! Ten, kto tomu nerozumie, bude hovoriť, že je ťažké privábiť starého srnca. Pravda je však taká, že ťažké je privábiť najsilnejšieho srnca. A to nemusí byť ten najstarší! On nemá o srny núdzu, lebo ich získava tak, že zo svojho teritória odháňa slabšiu konkurenciu. Takýto srnec si už na jar obsadzuje teritórium, kde sa nachádzajú srny. Počas ruje nie je problém privábiť aj starého jedinca, ktorý v súboji stratil svoju srnu a takisto si hľadá priazeň niektorej inej.“

Pokračovanie na strane 2.

Podľa K. Mihálka ani špičková vábnička ešte nie je záruka úspechu, keď neovládate techniku fúkania, neviete, ako často robiť prestávky medzi jednotlivými pískaniami a&nbsp;najmä, keď nepoznáte reč srnčej zveri. Kde sa ju naučiť? Predsa v&nbsp;revíri! Srnčia zver totiž nekomunikuje iba počas ruje, ale po&nbsp;celý rok. Teritoriálne srnce preto dokonale poznajú hlasy „svojich“ sŕn. Keď sa poľovník netrafí do&nbsp;toho-ktorého tónu, teritoriálny srnec určite nepríde. Podľa K.&nbsp;Mihálka je pri vábení najdôležitejšia trpezlivosť. Základné tóny sa dajú naučiť, ale zotrvať na&nbsp;mieste v&nbsp;pokoji, to chce veľké skúsenosti a&nbsp;trpezlivosť. Mnohí poľovníci sa počas ruje dopúšťajú chyby, keď už na&nbsp;jej začiatku chodia po&nbsp;revíri a&nbsp;vábia. Ruja sa tým naruší, revír je „prepískaný“ a&nbsp;srnce neskôr už nereagujú. Treba vyčkať, kým sa ruja rozprúdi celoplošne. Skutočne dobrý čas na&nbsp;vábenie je podľa skúseného poľovníka a&nbsp;majstra vo&nbsp;vábení zveri začiatkom augusta a&nbsp;trvá asi dva týždne.

Skúsený vábič odporúča na&nbsp;dobre vytypovanom mieste si najprv ticho sadnúť a&nbsp;splynúť s&nbsp;prírodou. Nie netrpezlivo ťahať z&nbsp;vrecka vábničku. Vábiť sa oplatí po&nbsp;desiatich až pätnástich minútach. Treba zapískať jednotlivé slohy a&nbsp;znovu čakať. Po&nbsp;vábení treba počkať aj pol hodiny, pretože práve vtedy prichádzajú opatrné staršie srnce. Skúsený vábič by mal podľa K. Mihálka dokonale zvládať imitáciu hlasu rujnej srny – piá, pié. Vedieť, s&nbsp;akými prestávkami pískať, aké intervaly dodržiavať. Vo&nbsp;„výbave“ treba mať hlas mladej, dospelej a&nbsp;starej srny. Hlas rujnej srny treba používať maximálne, potom hlas volajúceho srnčaťa – fi, fí. Plač srnčaťa – fí, fíííí, srnčiu zver ruší. Účinné je aj vábenie skočným pískaním –&nbsp;piju, piju, pijú, to zver nevyrušuje a&nbsp;zvedavý srnec priskakuje. Skúsený vábič neodporúča používať často v&nbsp;revíri srnčí nárek, vrieskanie srny, lebo to časom úplne naruší ruju. Možno to použiť na&nbsp;škodníka v&nbsp;revíri, ale len dva-trikrát za&nbsp;sezónu.

Pán Mihálko tvrdí, že úspech prináša vábenie poobede a&nbsp;večer. Ráno nikdy nezačína pred siedmou a&nbsp;vábi aj do&nbsp;jedenástej hodiny. Na&nbsp;úvod použije hlas starej srny. Po&nbsp;nespočetných návštevách revírov doma aj v&nbsp;zahraničí totiž nadobudol skúsenosť, že mladé srny idú do&nbsp;ruje neskôr. Na&nbsp;vábenie hlasom rujnej srny často priskakuje aj iná srna. Je to väčšinou preto, lebo aj ona je terito­riálna a&nbsp;v&nbsp;tomto období pri sebe inú srnu nestrpí, chce ju odohnať. Všetky zvuky však treba používať s&nbsp;mierou, zdôrazňuje úspešný výrobca vábničiek. Skúsiť treba dve-tri slohy, chvíľu vyčkať, zopakovať sériu a&nbsp;potom skúsiť iný hlas srny a&nbsp;zase vyčkať. Ak sa nič nedeje, potichu sa treba premiestniť alebo skúsiť šťastie inokedy.

Naozaj na vábenie priskakujú iba mladé srnce? Podľa K. Mihálka to nie je pravda. Srnce prichádzajú tak, ako majú rozdelené teritórium. To však poľovník nemôže vedieť, keďže nepozná všetky srnce v revíri. No tie sa poznajú. Slabšie dávajú silnejším prednosť a akceptujú ich. A keď budete vábiť, určite príde silnejší, a nie slabší srnec. Pán Mihálko raz skúšal privábiť troj- či štvorročného srnca niekoľko dní zo vzdialenosti osemsto metrov. Srnec prišiel poslušne ako poník, ale len po istú hranicu, ktorú vyznačovala burina. Ďalej nešiel. Bola to zrejme hranica územia silnejšieho samca. Stáva sa, že na jedno vábenie sa pohnú aj tri srnce. Možno to pozorovať na otvorených kultúrach. Avšak už na polceste si srnce dávajú akoby prednosť, preukazujú si dominanciu a aj zabudnú na vábenie. Nakoniec často priskakuje do bezprostrednej blízkosti ten najsilnejší. V určitých častiach revíru privábite len najsilnejšieho, najagresívnejšieho srnca, aký tam je, aj keď poľovníkovi sa môže zdať trofejovo slabý. Poznatky od&nbsp;susedov: Bohaté skúsenosti si Karol Mihálko priniesol z&nbsp;poľovačiek v&nbsp;Maďarsku. Myslí si, že v&nbsp;manažmente tejto zveri sú tam pred nami. Maďarskí profesionálni poľovníci značkovali srnčiu zver, aby bola dobre rozpoznateľná aj na&nbsp;diaľku, a&nbsp;tak mohli sledovať konkrétne jedince.

Získali o&nbsp;živote srnčej zveri veľa poznatkov. Výskum realizovali niekoľko rokov a&nbsp;podľa K. Mihálka boli napríklad svedkami, že štvorročný šestorák nasadil v&nbsp;ďalšom roku trofej vidliaka a&nbsp;ten istý srnec bol v&nbsp;šiestom roku opäť šestorák. Srnčia zver Karola zaujíma aj z&nbsp;profesionálneho hľadiska, a&nbsp;preto bol v&nbsp;kontakte s&nbsp;najlepšími srnčiarmi na&nbsp;svete. Dovolí si tvrdiť, že takí odborníci na&nbsp;srnčiu zver, akí sú v&nbsp;Maďarsku, nie sú ani v&nbsp;Anglicku či vo&nbsp;Švédsku. V&nbsp;niektorých voľných revíroch v&nbsp;Maďarsku bežne dorastajú srnce s&nbsp;hmotnosťou trofeje 500&nbsp;a&nbsp;viac gramov. Pri tvorbe parožia je dôležitá dobrá kondícia, dostatok slnka, pokoj pri pasení a&nbsp;trávení a&nbsp;aj zimné prikrmovanie. Tam, kde v&nbsp;Maďarsku strieľajú najlepšie srnce, pred 50&nbsp;rokmi srnčia zver takmer nežila. Srnce sem introdukovali z&nbsp;hôr Matry a&nbsp;boli priemerné. Dostali sa však do&nbsp;výživného prostredia a&nbsp;ich trofeje dnes dosahujú špičkové parametre.

Dochovať dobrého srnca je aj otázka morálky a&nbsp;zodpovednosti poľovníka i&nbsp;susediacich združení. Srnce sa nemajú vábiť len preto, aby sme ich po&nbsp;príchode ulovili, ale najmä preto, aby sme vedeli dobre posúdiť trofejovú kvalitu jedinca, jeho vek a&nbsp;hlavne získať poznatky o&nbsp;stave populácie v&nbsp;revíri.

Lov kapitálneho srnca počas ruje je nádherný zážitok, najmä ak ho korunuje úspech

Výber pre vás

Lov kapitálneho srnca počas ruje je nádherný zážitok, najmä ak ho korunuje úspech

Súvisiace články

Smrť mladých srncov, alebo keď sa poľovnícka prax dopúšťa omylov

Erika fotí pre potešenie a aj keď nie je profesionál, jej fotografie vyrážajú dych!

Správny odhad veku a posúdenie chovnej hodnoty sú základ aj pri love

Aj zver potrebuje svoj pokoj, nezabúdajte na to!

Bulharsko hlási pravdepodobne nový národný rekord srnca. Jeho trofej je impozantná!

Srnca pred zadusením a krutou smrťou zachránila polícia!

Výber pre vás