V knihe návštev revíru sme sa obaja zapísali do lokality zvanej Za Lacenom. Je tu zvlnený poľný terén, ktorým sa tiahne agátová medza s dvoma posedmi. Vedľa je piesková baňa s malou agáčinou. Jozefovi som odporučil posed v zadnej časti medze. Vedel som, že tam chodieva vhodný srnec. Ja som vyliezol na posed v prednej časti medze. Nemal som však dobrý pocit a keď sa rozvidnelo, počúvol som svoj vnútorný hlas. Posielal ma inam, na miesto, kde sme s Jozefom nedávno brigádovali. Medzi trávinami je tam úzke pole a na konci agátový lesík v tvare Y. Na jednej z trávnatých plôch sme nainštalovali prenosný posed. Opiera sa o mladú čerešňu. Terén pred ním však bol dosť neprehľadný, posiaty trnkovými a šípovými kríkmi, miesto si tu našli aj jablone – plánky, čerešne a navyše tu rástla po pás vysoká tráva. Jozef ma vtedy z posedu navigoval, čo treba v teréne upraviť, na čo mi zveril svoju mačetu. Najviac pozornosti som venoval okoliu jedného trnkového kríka. Pri práci som Jozefovi hovoril, že keby som bol výradový srnec, tak sa postavím o šiestej ráno práve sem.

 Takže tam ma teraz posielal vnútorný hlas a ja som ho poslúchol. Jozefovi som poslal SMS, že opúšťam posed, a hneď som autom uháňal zapísať zmenu do knihy návštev revíru, ktorú má v schránke zavesenú na bráne náš hospodár Jaro. V knihe som zistil, že moja lokalita Za Trebatickou je voľná. Prišiel som tam až pred šiestou. Najprv som si rozložil stoličku na políčku medzi dvomi trávinami, ale neobsedel som ani 10 minút a presúval som sa na miesto, ktoré sme s Jozefom upravili. Šiel som pomedzi trnkové kríky. Hneď za nimi bola čerešňa, o ktorú sa opieral náš prenosný posed. Cestička bola vyčistená od napadaných konárikov a lístia, aby bol príchod na posed čo najtichší. Mal som však na chrbte ruksak a ten zavadil o jeden konárik. Tento zvuk dal do pohybu zver, ktorá sa tam práve pásla. Urobil som dlhý skok k rebríku posedu a vtedy som zbadal toho srnca. Pásol sa vo vysokej riedkej tráve práve pri tom trnkovom kríku, ktorý som spomenul. Zodvihol hlavu a pozeral sa smerom ku mne. Spoznal som ho, už dvakrát sme sa stretli, keď som nemal povolenku. Času bolo málo, chystal sa odskočiť. Rýchlo som zamieril cez puškový ďalekohľad na miesto, ktoré bolo na jeho tele voľne viditeľné, a síce spojenie krku s chrbtom. Situáciu mi okrem vysokej trávy komplikoval fakt, že som musel mieriť pomedzi kovové priečky rebríka.

 Po výstrele pohltilo srnca more trávy a ja som „vyplával“ k nemu za škriekania vyľakaných sojok. Ležal zhasnutý pred trnkovým kríkom, obklopený voňavými bylinkami a riedkou vysokou trávou, ktorá sa pohojdávala zo strany na stranu. S pohnutím som pri ňom postál, klobúk si oprel o hruď a ticho hýbal perami, ako to robím vždy: „Prepáč, kamarát...“ Z kríka som odlomil tri vetvičky, jednu som dal srncovi ako posledný hryz, druhú mu položil na vstrel a tretiu, namočenú do farby, som si dal za klobúk. Neponáhľal som sa. Ľahol som si vedľa neho do trávy s vedomím, že som práve zobral život. Bolo to veľmi intímne. Pri pohľade na oblohu som prirovnal jeden z odchádzajúcich obláčikov k životu srnca, ktorý tiež práve odišiel. Poďakoval som sa vnútornému hlasu, ktorý ma sem poslal, a zároveň sa ho spýtal: „Ktorý z oblakov je ten môj?“ Na to môj vnútorný hlas neodpovedal. To vie len Boh a ja mu ďakujem, že mi v mojom živote dožičil byť poľovníkom.

VÁŠ PRÍBEH: Vnútorný hlas ma poslal inam a nemýlil sa!

Výber pre vás

VÁŠ PRÍBEH: Vnútorný hlas ma poslal inam a nemýlil sa!

Súvisiace články

VÁŠ PRÍBEH: Naše rybárske predbiehanie sa skončili remízou

VÁŠ PRÍBEH: Chrobák záškodník nám prekazil celú akciu

ODVIATY VETROM: Poľovník sa sotva usadil na posede, keď vtom sa rozpútalo hotové peklo

Váš príbeh: Jeseň na Hutiskách, alebo keď pytliak „úraduje“

Príbeh: Keď úsmev v tuhej zime zamrzne, alebo, keď sa na husi poľuje

Príbeh z krvavej rybačky: Šťuky sa bránia zubami, pozor na to!

Výber pre vás