Konečne, po dlhom zdolávaní, priťahujem šťuku bližšie k&nbsp;člnu. V&nbsp;hĺbke pod hladinou už zreteľne rozoznávam jej veľké telo, široký chrbát. Nádherná ryba! Do metra jej chýba len pár centimetrov. Vobler sa pevne zasekol na okraji jej širokej tlamy. Zdá sa, že je na konci so silami a&nbsp;odovzdáva sa osudu. Zvažujem ako ju vyloviť. V&nbsp;duchu si vyčítam, že som nevzal poriadny podberák, ale len takúto nepodarenú „tenisovú raketu“! Riskujem, že sa šťuka s trojháčikmi zamotá do sieťoviny a pritom sa zraní i poškodí podberák. 

Navyše, do malého podberáku sa vojde akurát tak šťučia hlava. Alebo ak sa predný trojháčik voblera zachytí do siete, zadný sa môže uvoľniť. Už som tak stratil niekoľko pekných rýb. Volám teda na kamaráta, nech mi pomôže šťuku vyloviť. No ten pri pohľade na jej veľkú tlamu s&nbsp;množstvom ostrých zubov zdvorilo odmieta. Na takúto príšeru si netrúfa. Musím ju vylovím sám, rukou za žiabrové viečko. Pravdepodobne to bude najjednoduchší spôsob. Šťuka ma pozoruje veľkým okom. Leží a čaká. Opatrne ponad ňu naťahujem ruku. Začína sa akosi podivne krčiť a&nbsp;nervózne vlniť prsnými plutvami. „Pozor na ňu!“ varovne na mňa kričí spoza chrbta kamarát. „Neboj, šťuka nehryzie ako pes,“ odpovedám mu trochu neisto. Veľmi sa mýlim. 

Stačila sekunda zaváhania a šťuka náhle letí vzduchom rovno proti mojej ruke. V&nbsp;palci a dlani pocítim prenikavú bolesť. Zároveň mi vobler presviští okolo hlavy. Našťastie ma minul, určite by som nemal šancu uhnúť. „Veď ona ťa uhryzla! Čo som ti vravel!“... vyčítavo ma karhá priateľ. Hľadím na zvlnenú hladinu a&nbsp;veľký vír za unikajúcou šťukou. Potom mi zrak skĺzne na ruku. Je celá krvavá. Neveriacky krútim hlavou, stále nechápem, čo sa vlastne stalo. Uhryzla ma zámerne či to bola náhoda? Skutočne sa takýmto spôsobom bránila alebo ma len pri výskoku nechtiac porezala ostrými zubami? Doteraz si nie som istý. Už dávnejšie ma pohrýzol doberman, ba aj vlčiak, ale šťuka? Bez výstrahy, zavrčania. „Videl si to? Ona ťa naozaj uhryzla!“ ďalej prekvapene opakuje kamarát. „Videl aj cítil...“ odpovedám. 

Odvtedy som zažil množstvo šťučích výskokov, často úspešných a vyslobodzujúcich. Niektoré sa mi dokonca podarilo zachytiť fotoaparátom. No žiadna šťuka ma už pri výskoku neuhryzla.

Šťuky, podobne ako napríklad pstruhy či bolene majú skákanie doslova „v krvi“. A&nbsp;to nie len pri zdolávaní na udici, ale aj pri love koristi. Pozorovať veľkú loviacu šťuku je nezabudnuteľný zážitok. Hlavne ak sú na hladine húfy drobných beličiek. Korisť má vtedy minimálnu šancu na únik. No práve takto šťuka často odhalí svoju prítomnosť. Ľahko sa potom sama môže stať korisťou loviaceho rybára. A&nbsp;hoci šťuky nepatria k&nbsp;vytrvalým bojovníkom, pri zápase o&nbsp;slobodu, dokážu dokonale využiť práve svoju schopnosť skákať. Šťuka pri výskoku prudko potriasa hlavou a až neuveriteľne doširoka otvára tlamu. Ak nie je nástraha pevne zaseknutá, tak z&nbsp;kostnatej papule ľahko vypadne a&nbsp;šťuka sa oslobodí. <br>

Vo väčšine prípadov sa dá výskok šťuky viac menej predvídať. Pokiaľ sa šťuka počas zdolávania dostane ku&nbsp;hladine, je veľká pravdepodobnosť, že vyskočí. Ak by sme ju pri hladine naďalej ťahali len silou, výskok je takmer istý, ba často šťuka vyskočí aj dva-trikrát po sebe. Tesne pred výskokom sa natočí hlavou ku hladine, ešte sa mierne esovito prehne alebo začne nervózne vlniť plutvami, hlavne prsnými. Niekedy táto „príprava“ netrvá ani sekundu, niekedy pár sekúnd. Vtedy je najvyšší čas niečo robiť. Väčšinou pomôže okamžite zmierniť ťah, povoliť vlasec, ale nie zas úplne, aby sme nestratili kontakt s rybou. Môže sa to zopakovať viackrát počas zdolávania. Pokiaľ prešvihneme správny okamih, keď treba povoliť, šťuka väčšinou vyskočí. Strate ryby pri výskoku môžeme predísť aj správnou voľbou prúta. Mal by byť v&nbsp;prvom rade dobre zladený so silou vlasca a&nbsp;s veľkosťou, respektíve hmotnosťou nástrahy. Príliš mäkký prút umožňuje vo väčšine prípadov len prislabé zaseknutie. Príliš tvrdý prút zas nedokáže odpružiť prudké nárazy šťúk pri skokoch. <br>

Výnimkou nie sú ani úplne nepredvídateľné, nečakané skoky šťúk v&nbsp;diaľke, takmer okamžite po zábere. Takýmto skokom sa prakticky nedá predísť. Väčšinou ide o mimoriadne agresívne útoky rýb na hladinové nástrahy, hlavne popery. Ale to sú práve zábery a zážitky, na aké sa nezabúda. Keďže mojou vášňou je aj fotografovanie prírody, vždy som túžil práve takéto chvíle zachytiť a udržať si ich nie len v&nbsp;spomienkach. 

Raz, po celodennom neúspešnom love, sme s&nbsp;kamarátom na člne dorazili až k&nbsp;silno zarastenej zátoke. Medzi ponoreným rastlinstvom sa len kde-tu vytvárali voľné oká, kde sme šťuky doslova „cítili“. Všetky nástrahy sa však beznádejne zamotávali do tráv, prakticky sa tu nedalo loviť. Ako poslednú možnosť som zvolil boleňového popera. Krásne čľupkal po hladine a&nbsp;provokoval k&nbsp;záberu. A&nbsp;skutočne! Nečakane prišiel útok spod hladiny, až ma myklo. Šťuka s&nbsp;poperom v&nbsp;zuboch vyletela do výšky. Žiadna obluda, ale aj šesťdesiatka ma veľmi potešila. Po pár hodoch sa situácia zopakovala. Znova, možno pätnásť, dvadsať hodov a&nbsp;ďalšia šťuka. Všetko to boli úžasné zábery a&nbsp;mimoriadne krásne sfarbené „zebrovité“ šťuky. Daroval som im slobodu, aj keď mieru už mali. Až posledný záber bol celkom netypický. Len to cmuklo. Šťuka nasala poper, podobne ako pstruh nasaje mušku z&nbsp;hladiny. Kamarát sa stále trápil so zdolávaním väčších či menších tráv, pretože on poper nemal a&nbsp;ja som mal len jeden. Podal som mu teda udicu so šťukou, aby si tiež zdolal nejakú rybu. Šťuka plávala priamo k&nbsp;nám, zdalo sa, že nebude veľká. Zatiaľ som si pripravil fotoaparát. „Nepúšťaj ju pod čln do tráv,“ radím kamarátovi. Ten sa opiera do prútu a&nbsp;na naše prekvapenie sa na hladine ukazuje pekný kúsok nad osemdesiat centimetrov. Sledujem cez objektív fotoaparátu ako sa ryba pomaly prehýba a&nbsp;už viem, čo bude nasledovať. Stačím ešte stlačiť spúšť fotoaparátu, kým šťuka skáče vysoko nad hladinu a&nbsp;zbavuje sa nástrahy. Opäť slobodná mizne v&nbsp;priezračnej hĺbke zarastenej zátoky. Kamarát je sklamaný, ja naopak, spokojný. Podarilo sa mi zachytiť vzácny okamih, ktorý rybe priniesol vytúženú slobodu. Kamarátovi som ešte nechal udicu, ale viac záberov neprišlo. Napriek tomu to bol lov, na aké sa nezabúda.

Ešte v&nbsp;nedávnej minulosti sa hlavne šťuky a&nbsp;zubáče nechávali pri love na živú rybku doslova „zažrať“. Potom sa takmer s&nbsp;istotou vytiahli za pažerák či žalúdok. Je to dosť nehumánny spôsob lovu, keď ryba prakticky nemá šancu na prežitie. Dokonca ani po uniknutí, napríklad pretrhnutím vlasca. Môže sa akokoľvek brániť, skákať... nič jej nepomôže. Trojháčik jej doslova zašije tráviaci trakt a&nbsp;šťuka sa dlho trápi, až bez možnosti príjmu potravy uhynie. Lov na prívlač je z&nbsp;tohto pohľadu oveľa férovejší a dáva rybe viac šancí na únik. Veď šťuke ide o&nbsp;život, nám len o&nbsp;úlovok. A&nbsp;hoci niekedy prehráme zápas so životnou rybou, čestná prehra je oveľa viac ako nečestná výhra.<br>

Príbeh z krvavej rybačky: Šťuky sa bránia zubami, pozor na to!

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás

Príbeh z krvavej rybačky: Šťuky sa bránia zubami, pozor na to!

Súvisiace články

FOTO: Kapry majú svoj svet pod hladinou, suchozemcom málo známy

Skúsili sme dlhodobý lov na feedrové náčinie: Ako to dopadlo?

Plachý obor: Aj najmenší ruch ho vyplaší, vtedy vyrazí ako raketa

Corrida po slovensky: Statné býky, alebo malé rybky?

Ekologickí inžinieri pod hladinou: Volajú ma krivák

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás