Z chaty na Hutiskách to mám na salaš blízko. Budem však ešte musieť zopár dní trpezlivo počkať do splnu. Jar je slnečná. Raňajkujem a pozorujem, ako po zvážnici beží zajac. Teraz panáčkuje, akiste mu nozdry šteklí pach domácich králikov z blízkeho klietkového chovu. Pozabudol sa, nevníma jastraba, ktorý nalieta na lúku spoza smrekového štítu. Jastrab zjastril zajačika, ale nevrhá sa strmhlav dole. Trpezlivo dokončí letový okruh a mizne za korunami stromov. Pripravuje sa na finálny nálet. V rukách mám ďalekohľad a vyčkávam, čo bude. Jastrab prilieta. Odblesk svetla od zrkadiel môjho ďalekohľadu mu zrejme zasiahol zornice, správa sa zmätene a napokon odlieta. Navštevujem baču Jendreka.

 Pýtam sa na diviaky. Povara (pozn. redakcie: bačov pomocník, honelník) je huncút. Informuje ma, že včera večer videl, ako schádzali od štátnej hranice poza Červenú skalu ku studni. Aj na salaši v noci boli, vraj pred ovčiarskymi psiskami poskákali do ohrád medzi mangalice a ovečky a až do ranného dojenia tam vyčkali. Povara si z môjho záujmu o diviaky robí žarty, to turistov s batohmi mal na mysli, na takých ja poľovať nebudem. Dnes nadíde spln Mesiaca. Relaxujem na chate, pozorujem okolie. Dlhú lúku hospodári pokosili, teraz tam snoria dve líšky a zornicami hádžu po bocianovi. Za riekou nad včelnicou sa slnia a šťavnatými lístkami kŕmia tri jelenice. Niečo ich vyrušilo, tri eliazy Pienin do Magury, staršia pribieha ku chate, za jarkom desať minút „vykašliava“, potom s nízkou hlavou odbieha. Popoludní prechádzam bez zbrane Hutiskami, ale jelenice nevidno. Trochu spŕchlo, cestu na chatu si skracujem močarinou.

Spoza kríka zrazu ku mne pribehla diviačica. Má zježenú srsť, naháňa mi strach. Z čižmy vyťahujem na obranu pytlácky nôž. Na moje šťastie pod horou skvíkli diviačiky, matka k nim odbehla a pásikavé pyžamá sa s ňou pohli z mokrade do lesa. Nadišiel čas lovu. Opäť som na salaši. Bača nemusí tíšiť psy, chvosty majú skrútené pomedzi zadné laby, dobre rozumejú železu. Vôňa pušného prachu umocňuje ich bojazlivosť, neraz musel bača s povarom krotiť neohlásených návštevníkov petardami. Ležím pod medzou blízko salaša, hľadím na spln, pozorujem blízke okolie. Snažím sa nezaspať, ale nedá sa odolať. Pravdepodobne silno chrápem a to možno diviaky pritiahlo. Pohli sa ku mne dole Čiernym potokom. Z ničoho nič okolo mňa upravujú pasienok rypákmi. V polospánku strieľam zblízka na diviaka. 

Plameň vyšľahol z hlavne, ale diviak nepokľakol, ani nesadá na zadné. V zmätku odbieha do najstrmšieho svahu a črieda sa rozpŕchla po okolí. Nastalo ticho. Celkom som sa prebrala a zbystrila sluch. Počujem odfukovať diviaka, no ani raz nekvíkal. Mám ho, treba len vyčkať, nebudem diviaka dvíhať zo záľahu. Do kopca vedie červená stopa, určite došlo k priestrelu srdca. Napriek tomu diviak dokázal vybehnúť do kopca a tam zhasína. Ja bežím na salaš a bačovi vysvetľujem, že na štátnej hranici som ulovil diviaka, že je už vyvrhnutý a opretý o hraničný kameň nad Červenou skalou. Na huncúta povaru upieram prosebný zrak, či by diviaka pritiahol na salaš fúrikom. Ten si bez slova nasadzuje čelovú LED lampu a rezko tlačí fúrik na hranicu. Okolie dobre pozná, vyvrhnutého diviaka určite nájde a privezie. Kým sa povara vrátil z tej medzinárodnej fúrikovej rely, uloveného diviaka sme s bačom už takmer zjedli.

VÁŠ PRÍBEH: Silno chrápem a to možno diviaky pritiahlo

Výber pre vás