Marianna Rajská

Bol koniec roka a poľovnícka sezóna bola v plnom prúde, keď mi zazvonil telefón. Roztrasený mužský hlas sa slušne predstavil a začal ma naozaj úpenlivo prosiť o pomoc. „Strieľal som na veľkého diviaka, síce značil zásah, ale odbehol.“ Váham, vysvetľujem mu, že moja sučka modrého gaskonskeho basseta má na takúto „robotu“ absolvované skúšky, má skúsenosti aj viacero úspešných dohľadávok, ale dohľadávať dospelého diviaka nie je jednoduché! Strelec mi však okamžite prosebne skáče do reči: „Vaša sučka je momentálne moja jediná nádej! Ja som za situáciu zodpovedný, ja som strieľal, a teda je moja povinnosť pokúsiť sa zver dohľadať.“

Priznáva sa, že diviaka už dohľadávali, „ale jeden mladý pes sa iba motal a stratil o stopu záujem. Ďalšia skúsená sučka je vo vysokom štádiu gravidity, ona ísť nemôže. V zálohe je aj tretí pes, ale ten bez majiteľa, ktorý je na poľovačke v zahraničí, nespraví ani krok. A štvrtý pes leží po útoku diviaka doma. A aby smola bola dokonalá, psík zo susedného združenia môže prísť až ráno“. Dobre teda, súhlasím. Beriem Athene a vyrážame. Po príchode na miesto mi je jasné, že to veru jednoduché nebude. Sučka sa snaží zorientovať, je tam veľa iných stôp a pachov, ale čoskoro dáva nos na zem a napne remeň. Postupujeme pomaličky, ale podľa kvapiek farby vieme, že ideme správne. Začína sa však stmievať, terén je náročný a nebezpečný a my nechceme ohroziť ani psa, ani seba. Asi po dvoch hodinách uznávame, že bude múdrejšie pokračovať na druhý deň. 

Ráno sa vraciame na miesto, kde sme večer skončili. Je nám viac ako jasné, že po toľkých hodinách bude úspech ako malý zázrak, ale nevzdávame sa. Athene dlho kontroluje terén, nechávame to na ňu. Čas ubiehal a my sme začali strácať nádej, keď zrazu sučka skloní hlavu, zdvihne chvost a ideme. Ostáva nám iba veriť jej, keďže farbu už nevidíme a nie je sa podľa čoho orientovať. Asi po 300 metroch sa sučka zastavuje, napne svoje „modré“ telo, zdvihne hlavu a doslova nahlas nasáva pach od neďalekej mladiny. Sklamaného strelca teraz napĺňa nádej, stojí tesne za mnou. Sučka ostáva na remeni, je však nezastaviteľná a ťahá ma smerom k mladine. Je nervózna. Odrazu sa lesom ozve basetovské „bú“ a v mladine sa ukáže veľký diviak, ktorý sa od nás vzďaľuje pomalým krívajúcim krokom. „Áno, je to on,“ reaguje pohotovo poľovník. Po pár minútach stojíme s úctou nad čiernym rytierom. No a strelec, ktorý nedávno oslávil 65 rokov, plače od šťastia. Neuvádzam miesto ani jeho meno, to nie je podstatné. V našich spomienkach ostane moment, keď malý psík rozplakal starého poľovníka, už navždy.

VÁŠ PRÍBEH: Ako šikovný malý psík rozplakal starého poľovníka

Výber pre vás

VÁŠ PRÍBEH: Ako šikovný malý psík rozplakal starého poľovníka

Súvisiace články

PRÍBEH: Viete, prečo ľudia z našej dediny poľovníkovi vždy poprajú ŠŤASTIE?

VÁŠ PRÍBEH: Vnútorný hlas ma poslal inam a nemýlil sa!

Váš príbeh: Jeseň na Hutiskách, alebo keď pytliak „úraduje“

Príbeh: Keď úsmev v tuhej zime zamrzne, alebo, keď sa na husi poľuje

Príbeh z krvavej rybačky: Šťuky sa bránia zubami, pozor na to!

Výber pre vás