Moja skúsenosť sa začala jedného novembrového dňa, keď ma po dlhých jedenástich rokoch čakania konečne prijali za člena poľovníckeho združenia. Po návrate z členskej schôdze som s prvou povolenkou na takzvanú škodnú zver vo vrecku vyhlásil pred rodinnou radou, že do jari ulovím toľko líšok, že si už môžu hľadať kožušníka, ktorý im z nich ušije kožuch. Podľa toho, koľko som ich stretával v lese, som si veru trúfal. A tak málokedy sám, väčšinou s prostrednou dcérou, ktorá bola stále pripravená nielen na poľovačku, ale pomáhala aj pri prikrmovaní zveri či pri práci na políčku, sme využívali každú príležitosť na vychádzku do revíru.

Aj keď medzitým opadalo lístie zo stromov a kraj prikryl biely poprašok, neúspech nás nemohol odradiť. Napriek tomu, že sme žiadnu líšku ani nevideli, stopy potvrdzovali, že treba vydržať a pokračovať. Postupne sme si museli cestu k posedu raziť vysokými závejmi. Konečne sme jednu líšku zazreli, ale bola priďaleko na streľbu z brokovnice. Nasledujúci deň sme už boli vyzbrojení vábničkou a malokalibrovkou, ale čo čert nechcel – líšku nám vyfúkol kamarát, ktorý sedel na vedľajšom posede, a ako nám povedal, bol tam prvý raz.

<strong>Pokračovanie na 2. strane</strong>

Ani ďalšie postriežky neboli úspešné a ja som pochopil, že z kožucha asi nebude nič. Chcel som však splniť dcérke jej veľkú túžbu po líščej trofeji. Za dlhé hodiny strávené v čase aj nečase, za trpezlivosť a nezlomnú vôľu som jej to chcel dožičiť. Čas letel, dni sa míňali. Až jedného dňa... Vyzbrojený jednohlavňovou brokovnicou som v sprievode mojej malej poľovníčky zaujal miesto pri remízke pod Križanom. Zahľadený do večernej oblohy som takmer ani nezbadal, že sa k nám po poľnej ceste blíži líška. Keď som ju zočil, lakťom som štuchol do dcérky, aby sa pozerala. Pomaly som zdvihol pušku, namieril, odistil a... Ozvalo sa cvaknutie.

Náboj neodpálil. A líška veru nečakala. Zvrtla sa a už jej nebolo. Viete si predstaviť, aká sklamaná bola dcérka. Nasledujúci deň už rezignovala a vôbec so mnou nešla. No práve vtedy som tú kmotričku predsa len ulovil. Doma boli radi, že bude konečne pokoj, ale malá poľovníčka mala slzy v očiach. Veď toľkokrát to márne skúšala a teraz stačilo naozaj málo… Napriek tomu, že sa vtedy od nás poľovnícke šťastie takmer úplne odvrátilo, na poľovačku sme nezanevreli. Chvíle strávené v prírode nás obohatili o nevšedné obrazy a zážitky. Človek s vnímavým srdcom v nich často nájde väčšie uspokojenie ako z loveckého úspechu.

Autor: Ladislav Eľko, Slivník (PaR 12/2010)

PRÍBEH: Viete, prečo ľudia z našej dediny poľovníkovi vždy poprajú ŠŤASTIE?

Výber pre vás

PRÍBEH: Viete, prečo ľudia z našej dediny poľovníkovi vždy poprajú ŠŤASTIE?

Súvisiace články

Príbeh z krvavej rybačky: Šťuky sa bránia zubami, pozor na to!

Príbeh: Keď úsmev v tuhej zime zamrzne, alebo, keď sa na husi poľuje

Váš príbeh: Jeseň na Hutiskách, alebo keď pytliak „úraduje“

VÁŠ PRÍBEH: Vnútorný hlas ma poslal inam a nemýlil sa!

Výber pre vás