Poľovníctvo a rybárstvo

Po objavení Ameriky Európanmi nastal nebývalý záujem aj o tamojšiu faunu, pričom dôvody boli často prozaické – lov. Okrem neznámych druhov našli noví osadníci na americkom kontinente aj druhy podobné tým v Európe. Preto sa nemožno čudovať, že sa snažili niektoré priviezť do starej vlasti, aby obohatili druhové spektrum poľovnej zveri. Niektoré pokusy boli úspešné, iné sa nevydarili.

Spomedzi kopytníkov sa stala u Američanov veľmi obľúbená a často lovená menšia raticová zver. Išlo o novosvetské jeleňovité kopytníky patriace do tribu jeleníky ( Odocoileini ). Hoci sa podobajú nášmu srncovi, vývojovo majú bližšie k sobom. Z ekologického hľadiska však predovšetkým jeleník bielochvostý ( Odocoileus virginianus ) predstavuje americký ekvivalent nášho srnca. Preto býva často označovaný aj ako pasrnec. Tento druh žije na rozsiahlom území od Kanady až po severnú Brazíliu a Peru, pričom tvorí vyše tridsať poddruhov. V rôznych oblastiach sa prispôsobil špecifickým podmienkam, takže má rozdielnu fyziológiu v Severnej, Strednej i Južnej Amerike. O jeho biológii a introdukcii sme sa mohli dočítať opakovane aj na stránkach PaR.

Tento druh sa na Slovensku objavil v chovateľských zariadeniach, ale nie je žiaduce, aby sa vyskytoval vo voľnej prírode. Naturalizované populácie sa uplatnili napríklad v Česku, najpočetnejšia v Brdoch. V Českej republike možno na jeleníka, česky jelenca, aj poľovať. Tento druh s parožím košíkovitého tvaru je veľmi prispôsobivý. Dokáže žiť v lesoch, prériách a savanách, ba aj v poľnohospodárskej krajine. Jeho väčší príbuzný, jeleník čiernochvostý – ušatý ( O. hemionus ), obývajúci pôvodne len Severnú Ameriku a Mexiko, má parohy odlišného tvaru, s dvojitým vetvením. Aj jeho chovu sa venujú českí poľovníci, i keď menej úspešne. V Novom svete žijú ešte ďalšie jeleníky, s desiatimi druhmi je najpočetnejší rod Mazama, rozšírený v Strednej a Južnej Amerike.

Kto prvýkrát uvidí maru stepnú ( Dolichotis patagonum ), určite ju považuje za podivného zajaca. Tento juhoamerický hlodavec, radený medzi morčatá (čeľaď Caviidae ), je síce trochu väčší než zajac poľný, môže vážiť až 16 kilogramov a má kratšie uši, ale celkovo sa mu podobá. Vývojovo nie je so zajacom príbuzný, pretože ten patrí medzi dvojitozubce. V argentínskych polopúštiach žijú mary v menších skupinách tvorených trvalými pármi. V nehlbokých norách rodí samica dva až trikrát ročne po 2 – 5 dobre vyvinutých osrstených mláďat.

Tento rýchly bežec, dosahujúci rýchlosť až 80 kilometrov za hodinu, z ekologického hľadiska vo svojej domovine nahrádza zajaca. Spása hlavne trávy, byliny, zriedkavejšie ohryzuje dreviny. Nemožno sa preto čudovať, že rôzni novátori maru stepnú opakovane vysádzali na rôznych miestach v Európe, napríklad aj v bývalom ZSSR a najbližšie u našich západných susedov. Istý čas sa jej darilo v okolí Žamberka, no postupne z voľnej prírody vymizla. Na základe skúseností s inými introdukovanými druhmi je potešiteľné, že tieto snahy neboli úspešné.

Do tretice by som zabŕdol medzi operence. Konkrétne spomeniem kurovité prepelky z čeľade Odontophoridae , ktoré sú rozšírené v celej Amerike a dodnes bolo opísaných 32 druhov. Tieto menšie zavalité vtáky s dĺžkou tela okolo 20 až 25 centimetrov trávia väčšinu života na zemi, podobne ako naše prepelice alebo jarabice, kde aj hniezdia. Ich typickým znakom je zúbkovaný okraj silného, mierne zahnutého zobáka a pri mnohých druhoch na hlave typický chocholček z peria. Väčšina druhov je monogamných, v čase hniezdenia obhajujú menšie teritórium, po vyhniezdení sa spájajú do kŕdľov. Prepelky sa živia hlavne semenami a ďalšou rastlinnou potravou, menej hmyzom a inými bezstavovcami. Podiel živočíšnej zložky je vyšší v potrave nekŕmivých mláďat. Viacero druhov patrí medzi bežne lovené vtáky. V USA napríklad ročne ulovia až vyše 20 miliónov kusov prepelky hnedej (Colinus virginianus), ktorá tu žije v rôznych biotopoch, od polí až po borovicové lesy. Počnúc Strednou Amerikou, až po severnú Brazíliu žije podobná prepelka chochlatá (C. cristatus), ktorá preferuje trávnaté spoločenstvá v nižších polohách, bežná je napríklad vo venezuelských llanos. Niektoré prepelky takisto padli do oka milovníkom introdukčných pokusov.

Zaujala ich hlavne prepelka korunkatá (Callipepla californica), ktorá bola úspešne vysadená v Argentíne a taktiež sa úspešne udomácnila v Austrálii, na Novom Zélande i inde. Niekoľko neúspešných pokusov zaznamenali aj naši západní susedia. Koncom 19. storočia bol tento druh uvádzaný dokonca vo výkazoch ulovenej zveri na schwarzenberskom panstve v Protivíne (1885/27 ks, 1886/20 ks, 1887/42 ks, 1889/40 ks), postupne však prepelka z voľnej prírody zmizla. Podobne dopadol aj opakovaný pokus Colloredo Mannsfelda začiatkom 20. storočia v Dobříši (r. 1908, 1910). Oveľa úspešnejší bol tento šľachtic a cestovateľ pri introdukcii ondatry pižmovej.

Je to srnec, nie je to srnec? Je to zajac, nie je to zajac?

Výber pre vás

Je to srnec, nie je to srnec? Je to zajac, nie je to zajac?

Súvisiace články

Video + foto: Amerikánke sa na našom území naozaj darí!

Nutriám zo Skačian ľudia neprekážajú, nechajú sa i nakŕmiť

Malé výročie americkej ondatry v európskej prírode

Cár Ferdinand Coburg neodmysliteľne patrí ku kaštieľu vo Svätom Antone

Výber pre vás