Marianna Rajská

Poľovnícka vášeň členov rodov Koháry a Coburg priniesla do kaštieľa unikátne zbierky trofejí, no taktiež mnoho hodnotných umeleckých diel i vzácne práce umeleckého remesla s tematikou poľovníctva a prírody. Múzeum vlastní vyše 14 tisíc exponátov (vrátane cca 2 tisíc kusov trofejí). Medzi unikátne exponáty patria výtvarné práce s tematikou poľovníctva od Otta Recknagela, Franza Xavera Pausingera, Arthura Thieleho, Ignáca Ujváryho, Karola Sovánku i mnohých ďalších. Aj kvôli týmto exponátom boli už po druhej svetovej vojne snahy vybudovať v kaštieli poľovnícke múzeum. Okrem spomínaných exponátov, tvorili základ múzea poľovnícke a lesnícke zbierky bratislavskej expozície bývalého Zemědělského muzea z Prahy, ktoré boli najprv – po bombardobaní budovy múzea v Bratislave, prevezené na zvolenský zámok. Až začiatkom 60. rokov boli tieto zbierky prevezené do Svätého Antona (vtedajší Antol), kde bolo múzeum sprístupnené pod názvom „Lesnícke, drevárske a poľovnícke múzeum“ v roku 1962. Po delimitácii lesníckej a&nbsp;drevárskej zložky do Zvolena (1992), sa múzeum plne venuje poľovníctvu.&nbsp;

Rod Coburgovcov pochádza z&nbsp;Coburg-gothajského kniežatstva (Nemecko) a k jeho významnými členmi boli aj Leopold II. – belgický kráľ, Ferdinand August – portugalský kráľ i anglický kráľovský pár Albert a&nbsp;Viktória. Medzi šľachticov, ktorí sa venovali poľovníctvu patrili aj bratia Filip a Ferdinand.&nbsp;Výborným poľovníkom bol už ich otec August Ľudovít Coburg (1818 -1881), ktorý zveľaďoval jelšavsko-muránsky fideikomis /založil ho jeho otec Ferdinand Juraj Coburg (1785 – 1851)/.

Zaviedol tu intenzívne poľovné hospodárstvo. Princ Filip Coburg (1844 – 1921), ktorému patril svätoantonský kaštieľ do jeho smrti v roku 1921, v&nbsp;jeho aktivitách úspešne pokračoval. Bol tiež výborným prírodovedcom. Veľa cestoval a po návrate z cesty okolo sveta napísal knihu „Poľovačky v štyroch svetadieloch“. Na prvej svetovej poľovníckej výstave vo Viedni v roku 1910 sa predstavil samostatnou expozíciou v&nbsp;rámci uhorského pavilónu. Posledným užívateľom svätoantonského kaštieľa bol bývalý bulharský cár Ferdinand Coburg , ktorý kaštieľ opustil v&nbsp;roku 1944 a umrel&nbsp;v&nbsp;Coburgu v roku 1948.

Ferdinand Maximilián Karl Leopold Maria SACHSE-COBURG GOTHA – bulharský panovník v rokoch 1887 – 1918, zakladateľ dynastie bulharských cárov, uznávaný prírodovedec a posledný užívateľ kaštieľa vo Svätom Antone sa narodil 26. februára 1861 vo Viedni. Bol najmladším synom saského vojvodu Augusta Sachse-Coburg Gotha (1818 -1881) a francúzskej princeznej Klementíny d´Orleáns (1817-1907). Už ako 26-ročný (v roku 1887) sa stal súčasťou vysokej politiky. Diplomatickou cestou sa dostal (po odstúpení Alexandra Battenberga) na bulharský trón ako knieža a v roku 1908 bol vo Velikom Tarnove korunovaný za bulharského cára. Počas jeho vlády Bulharsko zaznamenalo dynamický politický, hospodársky, ekonomický, vojenský a kultúrny rast. Podporoval modernizáciu a pokrok. Zúčastnil sa Prvej aj Druhej balkánskej vojny a počas 1.svetovej vojny sa – po dlhšom taktizovaní, pridal na stranu Nemecka a jeho spojencov. Po prehratej 1. svetovej vojne ukončil v roku 1918 svoje viac ako 30-ročné vládnutie abdikáciou – v prospech svojho prvorodeného syna Borisa III. a odišiel z Bulharska.

Žil v Nemecku, Rakúsku, cestoval po svete a veľmi rád sa zdržiaval na Slovensku – najviac vo svätoantonskom kaštieli a na Horehroní. S niekoľkými prestávkami žil v kaštieli vo Svätom Antone až do roku 1944. Na jeseň roku 1944 odišiel zo svätoantonského kaštieľa cez Dolné Rakúsko do Coburgu, kde aj zomrel (10. septembra 1948). Pochovaný je v rodinnej hrobke Coburgovcov, v kostole sv. Augustína v Coburgu. FFZ krátkotrvajúceho manželstva s Máriou Lujzou Bourbon-Parma (1870-1899, sobáš v roku 1893) sa narodili 4 deti: Boris (1894-1943 – neskorší bulharský cár Boris III. vládol v Bulharsku v rokoch 1918-1943), Cyril (1895-1945), Jevdokija (1898-1985) a Nadežda (1899-1958). V roku 1908 sa oženil s Eleonórou von Reuss-Köstriz (1860-1917) a v roku 1947 uzavrel morganatický (spoločensko nerovný) sobáš s Alžbetou Brezákovou. Bol držiteľom Rádu Zlatého rúna, Rádu sv. Štefana, Maltézskeho kríža, Rádu Márie Terézie, Rádu Alexandra Nevského, Rádu Pia IX., Rádu koruny Bulharska, Rádu červeného orla i Rádu veže a meča.

Záujem o prírodu a prírodniny nebol v Coburgovskej rodine ničím neobvyklým, pretože viacerí členovia, napríklad princ Albert (1819 – 1861) – manžel anglickej kráľovnej Viktórie (1819 – 1901), jeho synovec Ernest II. (1818 – 1893), či Filip Coburg (1844 – 1921) – Ferdinandov najstarší brat, sa im venovali hlavne ako zberatelia. Na rozdiel od nich bol však Ferdinand Coburg aj výskumníkom. Od útlej mladosti mal nadšenie pre prírodu, ale nebol len amatérom a jeho štúdie z botaniky, entomológie a ornitológie sú závažné a vedecké. Vrodený záujem o prírodné vedy u neho rozvinul predovšetkým učiteľ Peter Fleischmann a tak už ako študent mal pomerne široké prírodovedné zameranie, týkajúce sa najmä uvedených troch disciplín. Z nich bola spočiatku hlavným záujmom ornitológia.&nbsp;

Medzi ornitológov vstúpil vo veku trinásť rokov, pod vedením korunného princa Rudolfa Habsburského (1858 – 1889), ktorý bol uznávaným ornitológom. Rodičia taktiež podporovali jeho záujem o ornitológiu. Otec mu k narodeninám venoval pár austrálskych piniek a vzbudil tak v synovi záujem o chov vtáctva. Tejto oblasti sa mladý Ferdinand venoval pomerne intenzívne. Vtáctvo aj odchovával, niektoré druhy krížil a viedol korešpondenciu s ďalšími chovateľmi . Už ako osemnásťročný sa stal čestným členom Nemeckej ornitologickej spoločnosti (Die Deutsche Ornithologische Gesellschaft). Neskôr sa stal čestným členom ďalších ornitologických spoločností (napr. maďarskej, anglickej a pod.), ktoré aj podporoval. Univerzity v Erlangene a Budapešti mu udelili čestné doktoráty. Od mladosti veľa cestoval.

V roku 1879 absolvoval prvú študijnú cestu do južnej Ameriky s bratom Ľudovítom Augustom (1845 – 1907), zaťom brazílskeho cisára Pedra II. (1825 – 1891), známeho patróna umenia a vedy. Sprevádzal ich skúsený brnenský cestovateľ, prírodovedec a lodný lekár Dr. Jindřich Blažej Vávra (1831– 1887). Hoci sa počas trojmesačnej cesty z Rio de Janeiro až do Santiago de Chile najviac venovali botanike, Coburg popri výskumu bromélií študoval aj vtáctvo tropických pralesov. Neskôr uskutočnil niekoľko ciest po Európe. Nástupom na bulharský trón (v roku 1887) sa najmä z časových dôvodov zúžili jeho možnosti pre poznávanie prírody a účasť na ďalších expedíciách.

Ani ako panovník však nevynechal žiadnu príležitosť na svoje botanické, entomologické i ornitologické aktivity v Bulharsku i okolitých balkánskych krajinách (Srbsku, Čiernej hore, Turecku, Grécku, Macedónii a pod.), ktorým sa venoval aj počas svojich ciest za vojakmi. V roku 1888 založil Kráľovskú vedeckú knižnicu a zriadil v Sofii prvú zoologickú záhradu na balkánskom polostrove. Spočiatku sa nachádzala v parku bývalého kráľovského paláca a hlavnou atrakciou sa stal sup tmavohnedý (Aegypius monachus) chytený v Bulharsku a vystavený v záhrade. Neskôr, keď do zbierky pribudli jelene a bažanty a priestory nepostačovali na zriadenie výbehu pre medveďa, sa záhrada presunula na predmestie Sofie. O rok neskôr založil Ferdinand Coburg taktiež v Sofii Prírodovedné múzeum, ako prvé na Balkánskom polostrove, do ktorého prispel osobnými zbierkami vtákov, cicavcov a motýľov. Ornitologické zbierky sú najstaršími zbierkami múzea. V rokoch 1889–1892 osobne determinoval vtáky a usporiadal ich kolekciu. Viacero exotických druhov (najmä čeľadí Psittacidae, Loriidae, Emberizidae, Estrildidae, Ploceidae, Fringillidae) choval ešte pred svojim príchodom do Bulharska. V rokoch 1918–1943 ho nahradil syn – bulharský cár Boris III., ktorý bol tiež expertom na hlasy vtákov . Zásluhou Ferdinanda Coburga sa do múzea dostala aj časť zbierky vtákov slávneho anglického ornitológa Stuarta Bakera z Hindustanu a Indočíny. Pôvodná zbierka bola rozdelená na tri nerovnako veľké časti, ktorých majiteľmi sa stali Lord Rotschild, Prírodovedné múzeum v Bombaji (najväčšia časť) a cár Ferdinand I. Koncom 19. storočia získalo múzeum zásluhou Dr. Paula Leverkühna, ktorý sa stal prvým kurátorom múzea a cára Ferdinanda Coburga, zbierku vtákov nemeckého zberateľa Emila Wernera (695 vtákov najmä z Nemecka a Rakúska ako aj z niektorých štátov Balkánskeho polostrova). V roku 1904 založil Kráľovskú entomologickú stanicu.

Po abdikácii (3. októbra 1918) sa Ferdinand Coburg utiekal najmä do prírody, ktorú miloval a v ktorej sa mohol zase naplno venovať svojim koníčkom, vrátane trojlístka svojich prírodovedných záľub, botanike, entomológii a ornitológii. V uvedených disciplínach dosiahol aj značné úspechy. Bol považovaný za jedného z najlepších znalcov exotického vtáctva, motýľov aj orchideí. Prezentoval sa na ornitologických kongresoch a rozširoval obrovskú zbierku motýľov. Veľkým Coburgovým vzorom bol už od mladosti Alfréd Edmund Brehm (1829 – 1884), s ktorým pravidelne korešpondoval. Ferdinand Coburg túžil podniknúť výpravu do Afriky po Brehmových stopách, čo sa mu podarilo až po abdikácii. V roku 1929 sa vybral na prírodovednú expedíciu do východnej Afriky.

Hlalným cieľom bol výskum avifauny východoafrických jazier, popri ktorom sa venoval aj zbieraniu rastlín a motýľov, či štúdiu domorodého obyvateľstva. O dva roky neskôr uskutočnil poľovnícku výpravu do Egypta a Sudánu. V roku 1933 opäť zavítal do východnej Afriky . Zo všetkých výprav privážal Ferdinand Coburg množstvo materiálu. Pre vtáky nechal v záhrade zámočku Burglass v Coburgu vybudovať takmer sto voliér na ich chov. Hodne poľoval, čo mu umožňovalo aj na výpravách získavať ďalší materiál do zbierok. Časť z nich, vrátane ornitologických preparátov, sa v súčasnosti nachádza v Prírodovednom múzeu v Coburgu.

Ferdinand Coburg bol významnou postavou svetových dejín a&nbsp;jedným z&nbsp;mála vplyvných osobností, ktorý bol skutočným poľovníkom. Dokázal prejaviť úctu k&nbsp;ulovenej zveri, zveľaďoval poľovné revíry a&nbsp;najviac zo všetkých kútov sveta mal rád našu slovenskú prírodu. Môžeme s&nbsp;určitosťou povedať, že žiadny panovník inej krajiny nemal tak rád naše Slovensko, ako práve Ferdinand Coburg. Všetok svoj dôležitý personál – ochranku, osobných tajomníkov i najbližších spolupracovníkov si vyberal zo Slovákov, ktorým najviac dôveroval. Vo svete „veľkej politiky“ bol prirodzenou autoritou. Rešpekt pred ním mal aj Hitler, s&nbsp;ktorého politikou sa nestotožňoval. Práve Hitler spôsobil smrť jeho syna Borisa, keď ten odmietol odovzdať Bulharsko. Svätoantonský kaštieľ opustil Ferdinand v roku 1944 a v roku 1948 zomrel v Coburgu, kde je i pochovaný v rodinnej hrobke pod augustiáskym&nbsp;chrámom. Na jeho rakve je na mosadznej tabuľke vyrytý text, ktorý hovorí latinsky o jeho prianí&nbsp;„zložiť svojich posledných desať kostí v lone slovenskej prírody v Zlatne“. Ide o dedinku Zlatno na&nbsp;Horehroní pri Pohorelskej Maši. Z cintorína v Zlatne je krásny pohľad na Kráľovu hoľu. Kraj pod Kráľovou hoľou dôverne poznal. Tu – pod Úplazom, sa napríklad aj prvýkrát dozvedel správu, že bude korunovaný za bulharského panovníka.

Cár Ferdinand Coburg neodmysliteľne patrí ku kaštieľu vo Svätom Antone

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás

Cár Ferdinand Coburg neodmysliteľne patrí ku kaštieľu vo Svätom Antone

Súvisiace články

Múzeum vo Sv. Antone čaká rozsiahla rekonštrukcia.

Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene pozýva

Poľovníci a pytliaci na jednom mieste. V Čechách majú unikátne múzeum

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás