Zatváram oči a nechávam svoju myseľ pomaly prúdiť ako Stoličný potok našim otrokovským revírom, kde som prežil najkrajšie okamihy poľovníckeho života.

 Vynára sa mi detstvo. Mám 12 rokov, milujem prírodu a predstava, že by som bol raz poľovníkom, ma šteklí v útrobách tela. Spomínam si na svoju prvú srnčiu ruju. Nad rodnou dedinou Dolné Otrokovce, presnejšie, na poli nad Pažiťou, je prekosený lán bôbu. V teplý letný podvečer vyrážame s kamarátom pozrieť, čo je nové v prírode. Sadáme si kúsok od agačiny. Zrazu vychádza srna a za ňou srnec. Vychádza? Ona vlastne vybehne a on za ňou letí ako blázon. Naháňajú sa v kruhu. Po chvíli sa strácajú vo vysokom bôbe. Druhý deň ich vidíme zas, ale ona už toľko nebehá. Poslušne stojí, keď on láskyplne dobiedza. Vidím to ako vtedy, bolo to také elektrizujúce.

 Ďalšia spomienka je z rovnakých miest. A dlho ma mátala. Bez najmenšej námahy si ju zasa púšťam. Nadišla jeseň, obdobie jelenej ruje. Som siedmak a zo školského autobusu letím rovno domov. Pamätám si ešte dnes tú menčestrovú hnedú bundu a zelenú vojenskú „ihličkovú“ čiapku, ktorú mi dnes už nebohý brat Maroš priniesol z vojenčiny. Na krk si vešiam ruský ďalekohľad 12x40, ktorý som dostal za dobré vysvedčenie. Vletím do dvora, kde ma čaká Nero, môj dlhosrstý jazvečík. Vyrážame spolu do prírody. Vchádzame z hornej strany do Slimákovej agačiny. Kráčame po vychodenom chodníku a obchádzame drevený „zrub“, ktorý si tu postavili starší chalani z dediny. Nero je nepokojný, na vôdzke sa neustále trhá, a tak ho púšťam. Prebehne dolinku a už len počujem jeho piskľavý hlas. Takto robí, keď natrafí na zver. Hovorím si, asi zajac alebo srnčie, veď u nás iné ani nie je. Zrazu zapraská konár a Nero bolestne zakňučí.

 Lesom niečo beží s lomozom, aký som dosiaľ nepočul. Lámanie a dupot.

Utekám hore, aby som videl, čo vyjde z lesa. Na pole vybieha vysoká. Vpredu jelenica veľká ako svet a za ňou päť ďalších. Sú na 50 metrov, vysokú som takto zblízka ešte nevidel, iba ak v ZOO. Zver je však nepokojná, pozerá do lesa a ponáhľa sa smerom na Bagolady. Tam by sa mi stratili z dohľadu. Napadá mi, že keď zaručím, možno sa zastavia. Prikladám dlane k ústam a snažím sa napodobniť hlas jeleňa, ako som to videl v jednom dokumentárnom filme. Jelenice sa iba obzerajú a uháňajú preč. Bežím na horizont, aby som jelenice sledoval aspoň v doline za kopcom. Asi 70 metrov od agačiny však opäť začujem lomoz. Obzriem sa a vidím, že za mnou uteká jeleň. Hlavu má sklonenú, parožím mieri na mňa. Kľučkujem doprava i doľava, no on je stále za mnou. Premieňam sa na sochu odovzdanú osudu. Nie je kam ujsť, kam sa skryť, kam vyliezť. Jeleň sa zastaví tri metre predo mnou. Na mohutných parohoch mu visí uschnutá zelina či tráva, malinčie... neviem už. Hlavu má stále sklonenú, parohy mieria na mňa, oči má podliate krvou a fučí. Zrazu pociťujem niečo nepoznané. Som zmierený s tým, že sa stane niečo zlé. Meraviem a nechávam všetko tak. Čakám, čo urobí. Možno to celé trvalo len pár sekúnd, ale mne sa to zdalo ako večnosť. Jeleň zrazu vyskočí asi do mojej výšky a vyrazí so strašným dupotom cez pole smerom na Horné Trhovište. Ešte tam chvíľu stojím, ale pomaly si uvedomujem, že som voľný a najmä živý. Bežím s plačom domov. Netušil som, že dokážem tak rýchlo utekať. Trvalo mi dlhšie, kým som zasa začal chodiť sám do prírody. Normálne som sa bál, že zasa stretnem jeleňa. Dnes sa nad tým usmejem, ale bolo to také intenzívne a intímne, že je to spolu s prvou srnčou rujou môj najsilnejší zážitok.

A som zasa tu. Otváram oči sediac v kresle a som prekvapený, že moje najsilnejšie zážitky sa viažu na časy, keď som vlastne ešte nebol poľovníkom, ale túžil som ním byť. Som rád, že nespomínam len na to, ako som zver lovil, ale najmä na to, ako som bol súčasťou jej života. Nepochybne, aj polovačka poskytuje intímny a intenzívny zážitok, ale poľovníctvo vnímané len cez lov je neúplné. Kto na to nepríde, nie je poľovník, ale iba lovec.

Váš príbeh: Parohy mieria na mňa, oči má podliate krvou a...

Výber pre vás

Váš príbeh: Parohy mieria na mňa, oči má podliate krvou a...

Súvisiace články

Prvá šťuka: Na dvojicu čakala v Dunaji masívna ryba, bol to napínavý boj!

VÁŠ PRÍBEH: Ako šikovný malý psík rozplakal starého poľovníka

PRÍBEH: Viete, prečo ľudia z našej dediny poľovníkovi vždy poprajú ŠŤASTIE?

VÁŠ PRÍBEH: Vnútorný hlas ma poslal inam a nemýlil sa!

Príbeh: Keď úsmev v tuhej zime zamrzne, alebo, keď sa na husi poľuje

Výber pre vás