Chrastková je veľká lúka, možno aj desaťhektárová, a takmer v jej strede je krásna horáreň s dvoma manzardami. V jednej izbe malo kanceláriu polesie, druhá slúžila ako spálňa pre hostí. V tom čase bol polesným Gejza Repka, ktorý už dnes, žiaľ, nie je medzi nami. Ako všetci, ktorí bývajú na samote, aj jeho manželka pestovala pri dome zeleninu a takisto zemiaky, ktoré, ako to už medzi horami býva, začali navštevovať diviaky. Nepomohli strašiaky ani vlčiak priviazaný pri drevenej búde.

Keď sme ráno prišli k zemiačnisku, videli sme božie dopustenie. Zemiaky zničené a pes i búda doslova obhádzané výkalmi. Bolo to do smiechu, ale aj jedu. Keďže som mal so sebou brokovnicu, polesný ma požiadal, či by som nezostal na noc varovať zemiaky. Okolo polnoci naozaj prišiel diviak. Podľa stopy a výšky musel mať vyše dvesto kilogramov. Bol známy v šírom okolí a nejeden poľovník vďaka nemu prebdel pár nocí, ale nikto nemal šťastie. Nemal som ho ani ja, hoci mi k nemu chýbalo málo. Keď diviak čosi zbadal, zafučal ako mašina a už ho nebolo. Zmizol v lese smerom na Kozie rohy. Rozmýšľal som, ako ma mohol spozorovať, lebo vietor som mal dobrý – fúkal dolu dolinou. V žiadnom prípade ma nemohol zavetriť. Svoje miesto som neopustil dúfajúc, že by sem zablúdi ešte nejaký lanštiak. Asi o pol hodiny som počul, ako ide po diviakovej stope diviačica s prasiatkami. Keď som ich mal takmer na dostrel, zagrúlili, zafučali, a už ich nebolo.

Opäť ma to prekvapilo, lebo ako som už spomenul, mal som dobrý vietor. Tak som si povedal, že si trochu zdriemnem. Aj na mňa prichádzal mikrospánok, keď ma zobudil zvuk praskajúcej halúzky. V jarku, asi tridsať metrov odo mňa, som zbadal niečo ako obrovského diviaka. Zachoval som pokoj a zisťoval, kde má hlavu a kde zadok. Lenže po pár sekundách, ktoré sa mi zdali byť večnosťou, sa domnelý diviak postavil a začal nadávať. Takmer som spadol na zadok.

Čo sa vykľulo z diviaka? Príbeh pokračuje na druhej strane...

Z diviaka sa vykľula babka postavou rovnako široká ako vysoká. V šoku som odlomil mladý stromček buka a milú dámu som ním poriadne vyobšíval. Neskôr som to oľutoval. Po čase som sa s ňou totiž stretol v dedine. Veľmi škaredo mi nadávala, ale našťastie som jej dostatočne nerozumel, takže som ani nemohol oponovať. Iba som sa usmieval ako mesiačik, a to ju ešte viac nahnevalo. Obrátila sa ku mne chrbtom, zdvihla sukňu a ukázala mi zadok. Ľudia, ktorí to sledovali, sa išli popučiť od smiechu. Zvedavé babky sa ma spytovali, čo som Francke z Trokanova vyviedol. Keď som im to povedal, smiech bol ešte väčší. Čo povedať na záver? Pán farár z Hornej Poruby išiel raz po dedine a v priekope ležal opitý Milan. Pána farára pristavili všetečné ženy, aby mu zreferovali, čo v priekope videli. Vtedy pán farár ženám povedal: „Aj takí musia byť.“ Nuž teda aj Francka z Trokanova „musela byť“. Našťastie jej aj moje dobrodružstvo dopadlo dobre, lebo som zachoval pokoj a rozvahu.

PRÍBEH: Zbadal som obrovského diviaka, nakoniec sa z neho vykľula...

Výber pre vás

PRÍBEH: Zbadal som obrovského diviaka, nakoniec sa z neho vykľula...

Súvisiace články

Príbeh: Nie je medvedica ako medvedica, alebo zoči-voči medveďom

Príbeh z "nešťastnej" poľovačky: Trpká príchuť na malinovom chodníku

Váš príbeh: Srnec gombičkár mal neuveriteľné šťastie

VÁŠ PRÍBEH Ani náhodou: Urazený pstruh pohrdol lieskovicou

VÁŠ PRÍBEH: O veľkom jeleňovi, ktorý sa jednoznačne vymykal priemeru

Váš príbeh: Posed na Pláňach, kde som prežil veľa krásnych chvíľ

Výber pre vás