Začal som plánovať nejaký lov v horách. Cenovo dostupný, nie veľmi ďaleko a nie na veľmi dlho, pretože to nedovoľovali okolnosti. Mal som namierené do Tadžikistanu na kozorožca. No raz večer som sa náhodne opýtal dobrého známeho na jeho názor na Nový Zéland, odkiaľ sa nedávno vrátil. A vtedy prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Za tri mesiace som sedel v lietadle, ale nie smerom do Tadžikistanu.

Všetky FOTOGRAFIE nájdete v <a target="_blank" rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/gal/fotostory/vas-pribeh-pilot-nas-nechal-divocine-takto-poluje-novom-zelande">NAŠEJ GALÉRII</a>

Po troch dňoch cesty som večer dorazil do mestečka Christchurch, kde ma na letisku vital môj hostiteľ Kurt Cockburn. Mladý chlapec, ktorý vyrastal v horách a žije pre prírodu a lov. Cestou sme nakúpili dehydrovanú stravu, čokolády a všeličo užitočné na nadchádzajúce štyri až päť dní v horách. Prednosťou dehydrovanej stravy je nízka hmotnosť, dlhá trvanlivosť, minimálne nároky na skladovanie a rýchla príprava. Už podvečer v deň príchodu na poľovnícku chatu v Peel Forest sme šli na lov possumov, teda vačíc. Sú to dravé nočné zvieratá. V tejto oblasti ich je naozaj veľa. Po treťom úlovku v priebehu polhodiny som ďalej nepokračoval.

Ráno sme vyrazili k heliportu. Mali sme v pláne loviť hlboko v horách, kam sa dá najlepšie dostať vrtuľníkom. Peši by sme šli minimálne štyri dni. Pre našinca je let na lov možno snobizmus, ale tam nič nezvyčajné. Počas čakania na vrtuľník som sa zoznámil so skúsenými horskými lovcami z Nórska a Ameriky. Pri pohľade na ich výstroj som si naozaj uvedomil, že to nebude vychádzka za dedinu. Pilot nás vysadil pri malej chatke v údolí neďaleko potoka. Hneď sme si zbalili do plecniakov suché veci, nejakú stravu, energetické tyčinky a vyrazili popri potoku k vyhliadnutému pahorku. Odtiaľ sme takmer celý deň pozorovali okolité vrcholky. Našim prvoradým cieľom bol himalájsky tar. Blížilo sa obdobie jeho ruje. S prihliadnutím na moje schopnosti a kondíciu sme zvolili taktiku pozorovania z vhodného strategického miesta s následnou posliedkou. Počas presunu sme štyrikrát museli prekročiť potok. Musel som si zvyknúť, že mi v topánkach neustále čľapoce voda. V ten deň sme videli siedmich tarov, ale len na najvyšších vrcholcoch. Po návrate do chatky sme niečo ukuchtili zo zásob, uvarili čaj a chystali taktiku na ďalší deň. Nemali sme suché drevo, takže sa mokré veci nedali usušiť. Našťastie som mal ešte dva náhradné komplety odevu.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Vybrali sme na opačnú stranu doliny, k ďalšiemu pahorku s dobrým výhľadom. Opäť nás pre hustú vegetáciu neminulo brodenie sa potokom. Na pahorku sme strávili sušením sa na slnku a pozorovaním asi štyri hodiny, až nás začala vyháňať snehová búrka. Pritom sme spozorovali par pasúcich sa kamzíkov. Nestrieľali sme na ne, ale rozhodli sa vrátiť do chaty. Za 15 minút sa objavil pilot Malcolm s vrtuľníkom. Bola to veľká náhoda. Ak by nás tam nenašiel, odletel by a vrátil sa až o 2 až 3 dni, keby mu to dovolilo počasie. Naše jediné spojenie so svetom bola vysielačka, ale na ňu väčšinou odpovedali len večer. Okrem toho sme mali pre prípad núdze signálnu pištoľ. Čas návratu sa dohaduje vopred s pilotom. Ak sa zhorší počasie, priletí skôr a my musíme byť nachystaní, alebo o pár dní neskôr. Samozrejme, zbalili sme sa a hneď vyrazili s ním naspäť. Po návrate sme ešte v ten deň vyrazili skúsiť lovecké šťastie do okolitých kopcov porastených výživnou trávou. Natrafili sme na čriedu tarov. Slnili sa pri zapadajúcom slnku na neďalekom pahorku. S najlepším možným využitím terénu, vetra a slnka sme sa k nim priplazili na menej ako štyristo metrov. Mali sme perfektnú pozíciu. Rozhodol som sa vystreliť. Streľba na takúto vzdialenosť mi nerobí problém. Po dobrej rane na komoru sme sa okamžite vydali k zveri. Použité strelivo nemá vo zvyku zver prebíjať a tá je tvrdá na ranu. Často aj po dobrej rane ešte kus odbehne. Nakoniec sme sa dočkali odmeny v podobe krásneho tara s vysokou trofejovou hodnotou a krásnou hrivou.

Boli sme vybaviť potrebné formality, keď sa nám ozval jeden farmár s ponukou lovu kengury wallaby. Okamžite sme sa dohodli výmenou za dve basy piva. Do tunajšieho terénu sa hodí štvorkolka. Kurtov brat nám ju ochotne požičal za ďalšiu basu piva. Na Novom Zélande platia pri love jednoduchšie pravidlá ako u nás. Stačí sa zaregistrovať v kancelárii ochrany prírody a vyžiadať si povolenie na lov. K povoleniu vám priložia mapu, oprávňuje vás loviť na vyznačených štátnych pozemkoch. Na súkromných sa dohadujete priamo s vlastníkom. Samozrejme, čas lovu vybraných druhov zveri je regulovaný. Farmár nám na mape ukázal, kde sa máme poobzerať po kengurách. Vyrazili sme. Na najvyššom bode sme zanechali štvorkolku a spustili sa do rokliny k potoku, ktorý nám označil. Za ideálnych podmienok, s protivetrom a ostrým slnkom za chrbtom, sme spozorovali štyri kengury. Doplazili sme sa k nim na 150 metrov. Aj kengury tu považujú za dravú zver. V priebehu 10 sekúnd sme ulovili tri. Žiaľ, jedna spadla z pahorka do potoka.&nbsp;

Skúsime šťastie na jelene v horách mimo fariem a oplotení. Pri úpätí veľkej hory sme spozorovali čriedu asi 17 jeleníc. Po chvíli vyšiel aj zdatný jeleň a zaľahol. Začali sme sa plaziť k nemu, aby sme skrátili 600-metrovú vzdialenosť medzi nami. Jelenice zrazu zdvihli jeleňa a ten začal cválať. V momente, keď spomalil som vystrelil. Pôvodne som lov jeleňa nemal v pláne, odrádzali ma isté predsudky, lebo mnohé pochádzajú z fariem. Na malom ostrove s veľkou hustotou fariem sa tomu ani nedá vyhnúť. Tento bol však z voľnej prírody alebo aspoň ulovený vo voľnej prírode. Tak či onak, je to kolorit tunajšej poľovačky. Jelene tu chovajú najmä pre mäso a parožie, respektíve, lyko z neho na farmaceutické účely, ktorého najväčším odberateľom je Čína. V&nbsp;ostatných rokoch začali tieto obludne veľké trofeje vyhľadávať lovci z celého sveta. Žiaľ, nájdu sa aj “blázni”, ktorí ich lovia v pár hektárových ohradách.

Trofeje sme zaviezli k miestnemu preparátorovi. Kamarátovi, ktorý poľoval na Novom Zélande predo mnou, koža zhnila, nechcel som nechať nič na náhodu. Kože bolo treba ošetriť a vysušiť. Takisto smo si vybavil veterinárnu dokumentáciu na transport. Všimol som si, že na Novom Zélande sú potraviny veľmi drahé. Aj odborné zasolenie a sušenie ma stálo najdrahších 8 kilogramov soli v živote.

Posledný deň pobytu mi zavolal kamarát, či mu neulovím tara, pretože potrebuje dobrú kožu namiesto tej zhnitej. S Kurtom to dohodol, trofej na lebke bude moja. Nešlo mi ani tak o tú trofej ako o ďalší zážitok z posliedky na takú krásnu zver. Do večera sme uspeli. Dokonca sme ulovili druhého najsilnejšieho tara v tej sezóne. Ráno som trochu dospal a vydal sa na nekonečnú cestu za rodinou a ročným synčekom domov. Možno nabudúce vyjde ten Tadžikistan.

VÁŠ PRÍBEH Pilot nás nechal v divočine: Poľovačka na Novom Zélande

Výber pre vás

VÁŠ PRÍBEH Pilot nás nechal v divočine: Poľovačka na Novom Zélande

Súvisiace články

KVÍZ Ukážte, že ste znalci českých a slovenských pesničiek: Viete, komu patria tieto HITY?

Príbeh s FOTOGRAFIOU: Pozoroval som VLKA NA LOVE jelenej zveri

Váš príbeh: Srnec gombičkár mal neuveriteľné šťastie

Váš príbeh s fotografiou: Pamätný pirš na konci ruje

PRÍBEH: Bol som na koncerte v Poľsku. To chrápanie ste mali počuť!

Výber pre vás