Striebristý prišelec pomohol karasovi obyčajnému k titulu zlatistý, sám však ovládol jeho vody. Pôvodný druh teraz bojuje o prežitie.

Pred vyše polstoročím sme v našej prírode mohli spozorovať iba jeden druh karasa. Nepotreboval preto ani osobitný prívlastok. Žil v kadejakej barine, kanáli či dedinskom rybníčku a celkom oprávnene dostal druhové pomenovanie „obyčajný“. V povojnovom období však dochádzalo na mnohých našich tokoch k rozsiahlym reguláciám a melioračným zásahom, čo zhoršilo životné podmienky tohto druhu karasa a z rozsiahlych oblastí vymizol. Pôvodný areál jeho rozšírenia, ktorým boli najmä nížiny, sa rozpadol na drobné fragmenty. Začiatkom 60-tych rokov minulého storočia sa v Dunaji a neskôr i v povodí ďalších riek objavil nový druh karasa, takže karasy bolo treba rozlíšiť aj podľa názvu. Pri tvorbe názvoslovia sa ichtyológovia opierali o sfarbenie týchto dvoch druhov. A tak sa z karasa obyčajného stal karas zlatistý (Carassius carassius) a nového privandrovalca sme pomenovali karas striebristý (Carassius auratus), napriek tomu, že „auratus“ v latinčine znamená zlatý. Karasovi striebristému sa v našich vodách tak zapáčilo, že sa veľmi rýchlo rozšíril do najrôznejších recipientov, pričom mu neprekážali ani pomerne znečistené vody. No a keďže relatívne rýchlo rastie a dosahuje väčšiu váhu, bežne pol kilogramu i viac, než pôvodný domáci druh, čoskoro sa stal populárny aj u rybárov. Na karasa zlatistého sme tak doslova zabudli. Väčšina rybárov by ho dnes už ani nespoznala.

Z obyčajného druhu sa stal vydedenec, ktorý dokázal prežiť len v ojedinelých refúgiách, teda v zabudnu- tých menších vodách, ktoré obyčajne ani nie sú rybárskymi revírmi. Ide o zvyšky mŕtvych ramien, drobné materiálové jamy, kanály či pozostatky dedinských rybníčkov, protipožiarne nádrže, prípadne veľmi izolované lokality, akou je napríklad Malé Morské oko vo Vihorlate. Takmer všetky sa vyznačujú bahnitým dnom a hustými porast­mi vodných rastlín a s tým súvisiacim nedostatkom kyslíka. Okrem karasa zlatistého dokáže vo vodách s kritickým kyslíkovým režimom prežiť len zopár ďalších najodolnejších druhov rýb. Patrí medzi ne napríklad blatniak, čík, lopatka, lieň či šťuka, ale, žiaľ, aj nepôvodný karas striebristý. Nemožno sa preto čudovať, že pri tvorbe „červeného zoznamu“ rýb Slovenska v roku 2001 sa karas zlatistý ocitol medzi ohrozenými druhmi (EN = Endagered) a podľa najnovšej verzie zoznamu z roku 2007 patrí medzi zraniteľné druhy (VU = Vulnerable).

Podobne ako pri mnohých ďalších zástupcoch fauny, ktorí nám z prírody vymizli doslova pred očami, sme aj pri karasovi zlatistom začali hľadať príčiny neskoro. A výsledok zisťovania? V jeho prípade sa o nepriaznivú situáciu pričinil komplex viacerých faktorov. Asi najväčší vplyv na populácie karasa zlatistého mali regulácie tokov a rozsiahle meliorácie, napríklad na Východoslovenskej nížine, v rámci ktorých bola vysušená alebo zdegradovaná nejedna lokalita tohto druhu. Nie všetky novo vzniknuté náhradné biotopy, napríklad kanály, tomuto a ďalším druhom vyhovovali. Lokálne malo veľmi negatívny, priam devastačný vplyv na prežívanie karasa zlatistého aj znečistenie menších vodných plôch, ktoré často súviselo s ich zavážaním rôznymi toxickými odpadmi s obsahom pesticídov, olejov, farieb a podobne. Radikálne tak klesla početnosť tohto druhu napríklad v Trenčíne – Zámostí koncom minulého storočia. „Chemický útok“ spôsobený uvoľnením jedov zo skládky tu dokázali prežiť len dospelé ryby, kým mladšie ročníky uhynuli. Až o niekoľko rokov po znížení koncentrácie jedov na tejto lokalite som zaznamenal postupné rozmnožovanie karasov. V susednej Českej republike sa na potlačení tohto druhu v rybničných sústavách podieľali aj samotní chovatelia rýb, ktorí karasa zlatistého, ako nežiaduci druh, z rybníkov často úplne odstránili. Nemám poznatky o takýchto zásahoch u nás, kde je rybníkov podstatne menej, ale nemožno ich celkom vylúčiť.

Za veľmi dôležitý faktor podieľajúci sa na vymiznutí karasa zlatistého z našich vôd považuje väčšina ichtyológov aj prudký invázny nárast populácie karasa striebristého. A ako škodil či škodí tento nepôvodný druh karasovi zlatistému? V prvom rade sa uplatňuje jeho konkurenčný tlak na prakticky zhodné potravné zdroje, teda kompetícia. Oba druhy sa živia prednostne zoobentosom a zooplanktónom. Najmä však karas striebristý dokáže konzumovať vo väčšej miere aj rastliny, detrit, sinice, riasy a semená rastlín. Zdá sa teda, že je menej náročný pri výbere potravy než náš domáci druh. Určitú úlohu pri obsadzovaní nových teritórií mohlo zohrať aj odlákanie samcov karasa zlatistého samicami karasa striebristého počas neresu. Čo je však horšie, s objavením sa samcov tohto invázneho druhu sa zvýšilo riziko hybridizácie s pôvodným domácim druhom, respektíve aj s ďalšími kaprovitými druhmi rýb. Výsledky exaktného sledovania výskytu krížencov oboch karasov v našich vodách zatiaľ nemáme, no poznatky o takejto hybridizácii už získali ichtyológovia v západnej Európe, konkrétne v Anglicku. „Kaprokarasy“ boli známe už našim dedom, dnes sa však podľa nich na vzniku takéhoto hybrida podieľa karas striebristý.

Spolu s klasikom by sme sa mohli spýtať „čo robiť?“. Podobne ako v prípade blatniaka tmavého by bolo vhodné v prvom rade vypracovať program záchrany karasa zlatistého. Všetky programy záchrany vychádzajú z podrobného monitoringu druhu a následne riešia zlepšenie jeho existenčných podmienok na vybraných lokalitách. Veľmi účinná môže byť reštitúcia druhu, no v prípade karasa zlatistého by som ju zatiaľ príliš neodporúčal, lebo genetickú diverzitu druhu prakticky nepoznáme. V prípade záchranných prenosov v najbližšom okolí lokality ohrozenej vyschnutím, zavážaním či znečistením však netreba špekulovať, ale radšej konať. Treba sa najmä vyvarovať transferu karasov medzi jednotlivými povodiami, čo platí všeobecne aj pri ostatných druhoch rýb. Vzhľadom na to, že karas zlatistý je nenáročný druh, pri jeho navrátení do našich vôd môže zohrať pozitívnu úlohu aj jeho umelý odchov. Práve pri ňom nesmieme zabúdať na zachovanie vnútrodruhovej diverzity. V určitom regióne treba rozmnožovať len miestnu populáciu. Budúcnosť karasa zlatistého v našich vodách zatiaľ nevyzerá príliš ružovo, no myslím si, že spoločným úsilím rybárov a pracovníkov ochrany prírody pod gesciou ministerstva životného prostredia by si mal tento odolný druh udržať aspoň súčasné pozície. V prípade realizácie opatrení, z ktorých niektoré boli spomenuté aj v tomto príspevku, by sa mohol karas zlatistý vrátiť na nie-ktoré pôvodné lokality, respektíve obsadiť aj nové.

Na farbe šupín určite záleží

Výber pre vás