<strong>Príčinou intoxikácií repkou je nadmerný príjem tejto plodiny v potrave. Riziko kulminuje v druhej polovici zimy, keď sa pri vyššej snehovej pokrývke srnčia zver koncentruje na parcelách repky. </strong>

Zveri zvlášť chutia kultivary repky s nižším obsahom kyseliny erukovej. Často ich spása bez obmedzenia. Pri prevažne monodiétnom príjme repky však vzniká alimentárna porucha až otrava, ktorú podporuje nízky obsah hrubej vlákniny a vysoký obsah bielkovín v repkovom liste. Okrem toho sa pri trávení tvoria látky toxické pre organizmus a dochádza napríklad k hemolytickej anémii, teda rozkladu červených krviniek. Otrava repkou má za následok vážne zdravotné poruchy vedúce až k uhynutiu zvierat.

Intoxikácia repkou sa prejavuje nápadnou stratou plachosti, poruchami pohybu, apatiou, stratou orientácie, zníženou reakciou na sluchové, zrakové a pachové podnety. Chronický priebeh otravy sprevádza chudnutie a niekedy silné hnačky. Postihnutie zrakového aparátu môže viesť k oslepnutiu. Prípady chorých a uhynutých zvierat treba ohlásiť a zver dať veterinárne vyšetriť.

Pri posudzovaní uhynutých a sanitárne odstrelených zvierat sa zisťujú hemoragické – krvavé zápalové zmeny na predžalúdkoch, črevách, pečeni, obličkách, ale aj pľúcach a ďalších vnútorných orgánoch s tympániou – zdutím a preplnením predžalúdkov vodnatým obsahom s netypickou štruktúrou a farbou, často speneného charakteru. Pozoruje sa znečistenie srsti riedkym trusom – hnačkou v análnej oblasti.

Ak sa pri srnčej zveri prejavia typické klinické príznaky a prestane prijímať potravu, je otrava repkou už v takom pokročilom štádiu, že aj napriek umiestneniu do interiéru a terapii je choroba nevyliečiteľná. Otrava repkou patrí k najčastejším príčinám úhynu srnčej zveri v zimnom období, keď je repka jediným dostupným zdrojom zelenej potravy. Protiopatrenia sú málo účinné a v praxi ťažko uskutočniteľné. Použitie repelentných látok má len lokálny význam, oplotenie kultúr je náročné. Ani plašenie nemá trvalejší účinok a zvlášť v zime spôsobuje zveri stres s radom iných negatívnych dôsledkov. Najprirodzenejším opatrením je predkladať srnčej zveri v okolí rizikových parciel dostatok krmiva s vysokým obsahom vlákniny, kvalitné seno, najmä lucerkové, letninu a prípadne ovos. Dôležitý je dostatok solísk. Nie vždy však srnčia zver seno v revíroch berie. Na základe dlhodobých pozorovaní a hodnotenia zdravotnej situácie srnčej zveri možno konštatovať, že otravy repkou majú istú periodicitu. Nemusia sa v podobnom rozsahu prejavovať každý rok. Otázka je, aké podmieňujúce faktory sa pri intoxikáciách repkou uplatňujú a či ich dokážeme ovplyvniť. To zdôrazňuje potrebu súčinnosti poľovníckeho manažmentu a veterinárnej starostlivosti pri monitorovaní tejto zdravotnej poruchy na úrovni terénnej praxe. Tohto roku nás na prípady otráv repkou už upozornili čitatelia z okresov Levice, Nové Zámky, Galanta, Lučenec a Komárno.

Intoxikácia repkou

Výber pre vás