Poľovníctvo a rybárstvo

Keď som prišiel do Vysokých Tatier, svetlo na západe už dohasínalo. Obrysy oblakov pripomínali uhlíky tlejúce v&nbsp;pahrebe. Zakrátko stmavli a&nbsp;horu zaliala nevidomá tma. Na chate počúvam šramot myši, za oknom zver, ale nič nevidím. Vyjdem von, no tam je ako v&nbsp;rohu. Akurát cítim na tvári vietor, ktorý naháňa snehové vločky. Ale netrvalo to dlho...

Odrazu sa vykotúľal mesiac ako koleso na voze. Veľké tiene poskakujú sťa mátohy, zmenšujú sa, utekajú, neviem ich rozlíšiť, všetko sa mi zdá také neskutočné, neživé. Vtedy už môžem pokojne zaspať. O&nbsp;polnoci však zavyli vlky. Vytím vyjadrujú širokú škálu nálad, od radosti až po smútok. Mne vzali spánok. V&nbsp;osamelej zrubovej chatke, zarytej medzi tatranskými skalami, mi zostalo neisto. V&nbsp;blízkosti som zaznamenal hlboké vrčanie, aké vydáva sebavedomý dominantný vlk. Trvalo chvíľku, no pre mňa to bola večnosť. Potom som si znovu ľahol a&nbsp;konečne tuho zaspal.

Na vlhkých vrcholcoch hrebeňa zasyčal súmrak. Slnko sa rozblčalo a&nbsp;mne rozhoreli oči radosťou. „Ideme na kamzíky!“ zavelil lesník. Hneď sme aj naďabili na vlčie chodníky. To by som nikdy nebol povedal, že priamo v&nbsp;turistickom centre okolo Hrebienka sa pohybujú vlky. Ich teritórium tu jasne označoval čerstvý trus. Dva dni sme sa potĺkali spolu cestami, necestami, turistickými chodníkmi, roklinami i&nbsp;skalnými sutinami. 

Vyrazili sme ešte za úplnej tmy, lebo ráno už musíme byť na skalných stenách a&nbsp;hrebeňoch, kde sa teraz na jar zdržiavajú kamzíky. Vlky za nimi vychádzajú z&nbsp;hranice lesa až do kosodreviny a&nbsp;odtiaľ robia výpady. Hneď nad Hrebienkom v&nbsp;tmavom šere počujem Studený potok, je hlučný, hašterivý, priam zúrivý. Bolo veľa snehu, ale kde-tu pri potoku sa topil, alebo vytváral ľadovú obruč a&nbsp;vlnky preskakovali balvany ako nezbední chlapci. Pod veľkými okruhliakmi voda nahnevane sipí, aby v&nbsp;kolíske malej zátočiny hojdavo zaspala. Takto sa vydáva na dlhú cestu cez Poprad až do mora.

Slnko už prehrieva naše skrehnuté údy a&nbsp;spotené telá. Pomaly sa driapeme strminami k&nbsp;malému Vareškovému pliesku, kde sa na dne trblietajú žulové kamienky ako drahokamy. Kamienky v&nbsp;pliesku sú zo zatônenej strany od Slavkova porastené zelenými riasami, predstavujú akoby makrohoru v&nbsp;kúte panenskej prírody. Tvár chladí čerstvý vzduch, telo pod teplým odevom páli. Vyschnuté hrdlá zvlažujeme ľadovou vodou alebo aj kúskom snehu. Obloha sa načisto rozjasnila. Oproti v&nbsp;diaľke pod Streleckou vežou sa po stráni driapu kamzíky. Ďalšie kusy vidím na skalnej terase Malého kostola. Vlky tlačia kamzičiu zver do vyšších polôh na skaly nad kosodrevinu. Tam už pár vlkov postávalo, iné sa ponáhľali hore. Nepreniknuteľný terén ich dostal do pomykova, vtedy som si uvedomil, že každý vlk ma iný úmysel, ba aj inú povahu.

Niektorí biológovia a&nbsp;psychológovia, čo skúmali povahy vlkov v&nbsp;systéme svoriek sa domnievajú, že človek by sa od vlkov mohol všeličomu priučiť. Vedec Ted Andrews píše, že ich zmysel pre rodinu je silný, sú lojálne, žijú podľa pravidiel. Vlk má sklon byť odvážny a&nbsp;rozhodný. Povahy sú však rôzne. Niektoré jedince idú akoby hlavou proti múru, sú plne zamerané na vonkajšiu činnosť, takí extroverti. Iné sa zasa nerútia do boja za každú cenu, ale najskôr vyčkávajú čo sa stane, a&nbsp;na základe toho sa rozhodujú, i&nbsp;celá svorka, ako postupovať. Takpovediac, introverti.

Za vlkmi je veľmi ťažko chodiť. Keď som sa na ďalší rok od lesníkov dozvedel, kde sú, poďho bez meškania tam. Či je zima alebo leto. Zatúlal som sa na južné stráne Nízkych Tatier, od Havraních skál ma vyhnala búrka, hromy bili zo všetkých strán. Zbehol som dolu na salaš mokrý ako myš. Bača zo Šumiaca mi po žinčici rozprával, že po tri dni videl v&nbsp;okolí vlky. Pobudol som tam ďalšie dva dni, vlky sa na okamih objavili, ale stádu sa nič nestalo. Keď som sa o&nbsp;pár rokov znovu ocitol v&nbsp;Šumiaci, dozvedel som sa, že vlky útok vtedy neuskutočnili. Zaujala ma neskutočná trpezlivosť a&nbsp;neúnavnosť vlčej svorky. To sú povahové vlastnosti, ktoré vlkom v&nbsp;dobrom závidím.

Aj keď som pobýval v&nbsp;loveckom zrube na Nižnej Kľakovej na Muránskej planine s&nbsp;vedúcim lesnej správy Milanom Bottom, či na kazateľnicovom posede na Príslopoch na Poľane s&nbsp;fotografom a&nbsp;lesníkom Mariánom Šagátom, často mi prišlo, že vlky sú nám ľuďom v&nbsp;mnohom podobné, že sú tiež osobnosťami. Môj život sa mi páčil. Narodil som sa síce v&nbsp;chudobnej rodine, ale mal som dobrých rodičov, láskavú mamu a&nbsp;pracovitého otca. Odkukal som to od nich. Môj život sa mi páčil aj potom, keď som sa oženil s&nbsp;dobrou žienkou Evkou, matkou našich troch detí. Bol som šťastný a&nbsp;spokojný, mal som silný zmysel pre rodinu. Keď porovnám svoj život s&nbsp;vlčím vo svorke, tak si myslím, že aj vlkom sa ich život páči a&nbsp;majú silný zmysel pre rodinu. Ich povahové vlastnosti pozitívne opisujú aj iní bádatelia. Sú lojálne, orientované na komunitu, inteligentné a&nbsp;starostlivé, dobrí učitelia svojej mlade, žijú podľa pravidiel a&nbsp;s&nbsp;rituálmi.

V&nbsp;knihe Lesná múdrosť je pekný citát: „Prijmi vlka za svojho priateľa, lebo on pozná tajomstvo lesa!“ Pre mňa je každé zviera záhadné a&nbsp;tajomné svojím spôsobom života. Aj kto chce spoznávať vlky, musí byť vnímavý, robiť to nenásilne, s&nbsp;obdivom a&nbsp;hlbokou pokorou. Len tak môže nahliadnuť do ich súkromia. 

Keď spozorujeme vlka, ako voľné kráča i&nbsp;rýchlejším tempom, má hlavu spustenú k&nbsp;zemi, akoby silne rozmýšľal o&nbsp;niečom. Nevyruší ho ani pes, čo v&nbsp;diaľke šteká, ba ani človek. Ten pravý divý a&nbsp;neskrotný vlk dravý je v&nbsp;zásade miernej povahy. Nie pyšný, ale ani nie zbabelý. Nie je agresívny na ľudí. Predstavme si, čo by urobil medveď zoči-voči človeku. Autorka L.&nbsp;Cris­lerová, ktorá študovala a&nbsp;pozorovala dlhé roky vlčiu populáciu, píše, že keď vlk zbadá človeka, zaujme charakteristický postoj. Pozrie nebadane človeku do očí, ani to nezaregistrujeme. A&nbsp;za ten okamih nám porozumie. Človeku z&nbsp;očí vyžarujú jeho pravé city a&nbsp;vlk ich hneď vycíti.

Vlk veselej povahy neustále pri chôdzi aj behu kýva chvostom do strán a&nbsp;čím je veselší, tým vyššie ho dvíha. Niekedy stačí krátky pohľad na jeho chvost a&nbsp;už vieme, akú má náladu.<br>A&nbsp;keď ich nevidíte, počúvajte! Vo februári vlky vyjú. Nastáva čas ich párenia, hlasmi sa dohovárajú, často ich počuť z&nbsp;hôr po celé noci.

Záhady vlčej povahy: Hlasmi sa dohovárajú, často ich počuť z hôr po celé noci

Výber pre vás

Záhady vlčej povahy: Hlasmi sa dohovárajú, často ich počuť z hôr po celé noci

Súvisiace články

Hibernácia je pre ježa jedinou možnosťou, ako prečkať zimu

Lákladlo pre turistov: Zubrov v Poloninách chcú sledovať cez GPS

Februárové vydanie časopisu Poľovníctvo a rybárstvo je už TU! Čo v ňom prinášame?

Zapojte sa do projektu Čistý revír = čistá príroda! Získať môžete aj motivačný príspevok

Ak sa z poľovníctva vytratí kultúra, hrozí mu zánik, tvrdí predseda klubu trubačov

Výber pre vás