Ivan Kňaze

Dávnejšie, ešte za riaditeľa závodu štátnych lesov v&nbsp;Sobranciach Ladislava Maxima, som sa dostal na lesnú správu Remetské Hámre. V&nbsp;obvode Zlom vo Vihorlatských vrchoch drevorubači objavili brloh vlkov. Bolo v&nbsp;ňom až osem vĺčat. Po vyvrátení stromu niektoré ušli, no tri sa podarilo odchytiť. Dve opatrovali lesníci a&nbsp;jeden vĺčik sa dostal až do Novej Sedlice. Tam ho odchovali a&nbsp;v&nbsp;nestráženej chvíli, pri fotení neďaleko chaty v&nbsp;Javorišti, ušiel. Mal vtedy asi osem-desať mesiacov. Nasledujúcu zimu som sa dostal znovu do samého severovýchodného cípu Slovenska, do obce Nová Sedlica. Starosta o&nbsp;všetkom vedel, aj lesník z&nbsp;lesníckej ubytovne. Vlk sa stále pohyboval na južných stráňach Javorišťa. Občas prišiel k&nbsp;poľovníckej chate so svojimi vlčími spoločníkmi, ktorí ho prijali do rodiny. Všetko sme vyčítali zo stôp v snehu a&nbsp;po troch dňoch sme nad lesnou cestou, čo sa kľukatí od Kýčerky k Javorišťu, objavili vlčí brloh. Všetko nasvedčovalo tomu, že svorka na vlkovi odchovanom v zajatí kvitovala menšiu plachosť pred ľuďmi prichádzajúcimi na chatu.

Oblasť Javorišťa, nad Romanovým žľabom, ale aj Fľašová až po hrebeň Ďurkovca je neprebádaný kraj. Niet tam turistického chodníka, za desať dní som nestretol človiečika, okrem poľovníkov, ktorí radi navštevovali poľovnícku chatu i&nbsp;v&nbsp;zime. Len mĺkva tichá hora a&nbsp;potom divé rokliny naplnené hukotom ľadovej vody. V&nbsp;každej časti vládne iná zima. Kým od juhozápadu, od Troch studničiek, bol sneh už skoro odfúkaný, na úzkych severovýchodných úbočiach úzkych dolín pod Riabou skalou boli hlboké záveje. K&nbsp;večeru padal drobný sneh. Nepotešil ma ako inokedy, zapadnú stopy... Našťastie len trochu posypalo starý sneh. A&nbsp;mierne sa oteplilo. V&nbsp;noci bolo ticho, až nad ránom začali zavýjať vlky. Ohlasovali sa od brloha pod spadnutým stromom. Ráno bola obloha mliečna, na východe, kde malo byť slnko, ukázala sa len belavá machuľa. Sneh zmäkol, a&nbsp;tak som dobre videl staré stopy i&nbsp;tie čerstvé na hlbokom obnovci. Bolo ich hojne, práve sa konali predsvadobné hry. Pri pozorovaní som si uvedomil, že teraz vlk nepredstavuje hrozbu pre človeka, ale ani pre menšie živočíchy. Naopak, hrá dôležitú úlohu pri udržiavaní zveri v&nbsp;dobrej kondícii. Vlčia svorka vie ponechať potenciálnu korisť pri živote, ale aj si vybrať kondične menej zdatnú zver, ktorú dlhodobo sleduje a&nbsp;dokáže sa jej zmocniť nadhánkou. Tu som vlastne okrem vlčích stôp v&nbsp;blízkom okruhu stopy inej zveri ani nevidel.

Každý deň sme vychádzali v&nbsp;šere rána a&nbsp;rozhliadal som sa po pustom lese s&nbsp;pocitom, že ma sledujú desiatky párov vlčích očí. Až som raz zbadal jedného vlka tam, pri brlohu. Chvíľu stál, potom vbehol do úzkeho otvoru, ktorým sa ledva prepchal pod vývrat, a&nbsp;onedlho vybehol von. Zdal sa mi pokojný, ba až polokrotký, ale nedokázal som posúdiť, či je to ten odchovaný ľuďmi. Zaznamenal som ďalšie pohyby, začali mi behať po chrbte zimomriavky. No nebolo to, ako keď človek zbadá na takú vzdialenosť medveďa, od neho by sa musel vzďaľovať. Vlk je benevolentný, ovláda sa, zvlášť taký, ktorý už mal niečo dočinenia s&nbsp;ľuďmi. Vlky sa navzájom rešpektujú, hoci vodca svorky má vysokú autoritu.

Rozhliadal som sa po pustom lese s pocitom, že ma sledujú desiatky párov vlčích očí.

Za strmým briežkom som si odhrabal sneh a&nbsp;sadol na holú zem. Keď som vystrčil hlavu spoza hrebeňa, po vlkoch už nebolo ani pamiatky. Len ten jeden vychádzal z&nbsp;brloha. Ďalšie ráno som šiel s&nbsp;lesníkom k&nbsp;vlkom od východu, bolo to istejšie. Predchádzajúci deň nás zradil vietor zo západu, teraz veje proti nám. Sneh bol už takmer nehlučný, dobre sa kráčalo, miestami bola i&nbsp;rovina, takže ani náš dych nebolo počuť tak, ako keď sme sa štverali do strmého kopca. Ale tu človek neznalý prostredia by mohol ľahko zablúdiť. Ale bolo zbytočné ísť ďaleko, lebo vlky sa zdržiavali najmä okolo svojho brloha. Keď sme sa vracali vedľa Zbojského potoka, horár jedného zbadal. Pil vodu. Po stisnutí spúšte mojej fotopušky preskočil potok. Povyše neho cez vodu prechádzal druhý vlk. Boli už ďalej od brloha. „Idú na lov,“ šepol lesník. Nedočkali sme sa ďalšieho pohybu zveri. Ale dva odhrabané úlomky kostier zveri nám čosi napovedali. Vlky lovia mimo svojho domovského rajónu. Také je pravidlo šeliem. Vo svojom „revíri“ si korisť nevylovia. Tam, kde vlky ulovia veľkú korisť, sa viackrát vracajú. Hlavne v&nbsp;zimnom období. Mäso v&nbsp;mraze vydrží dlhšie „živé“. Jeden vlk mal v&nbsp;papuli vtáka, z&nbsp;takej diaľky som nerozpoznal druh. Žeby v&nbsp;noci ulovil spiaceho jariabka? Aj nasýtený vlk loví ďalej, každý deň lašuje a&nbsp;zháňa. V&nbsp;zime sú vlky takmer stále v&nbsp;pohybe, len málo oddychujú. Potrebujú si vyrobiť telesné teplo. Aj v&nbsp;tomto prípade mal vlk možno uloveného vtáka dlhšie v&nbsp;„úschovni“ pod snehom. Vie ho neskôr vyhľadať a&nbsp;doniesť k&nbsp;brlohu aj mladým, ktoré ešte nevedia tak dobre loviť.

V&nbsp;noci sa strhla snehová búrka, do rána napadla hrubá vrstva snehu. Lesník vzal flintu a&nbsp;kúsok, pokiaľ sa dalo, sme sa do vrchu presunuli terénnym autom. Potom sme sa brodili snehom, až sme narazili na čerstvé stopy jelenej zveri. O&nbsp;sto metrov vyššie prechádzali dva vlky. Za valom snehu zastali a&nbsp;my sme sa vrátili oblúkom k&nbsp;autu. Sedeli sme v&nbsp;ešte vyhriatej kabíne a&nbsp;rozhliadali sa. Les bol v&nbsp;tej časti riedky a&nbsp;videli sme na veľkú vzdialenosť. Jedného vlka som zbadal medzi skalami. Omočil buk. Značil cestu ostatným zo svorky? Začala mi byť zima. Horár navrhol, aby sme sa trochu zasa prešli, a&nbsp;tak sa zahriali. Keď som vychádzal z&nbsp;auta, zapadol som po pás do snehu. Horár, oveľa starší, sa po pár krokoch vrátil do auta. Ja som zostal zaborený v&nbsp;snehu, prsty mi omŕzali, ťažko sa mi pracovalo aj s&nbsp;fotopuškou, bola studená ako ľad. Nedalo sa to dlhšie vydržať. Potichu sme zbehli autom do chaty. V&nbsp;domčeku bolo dobre, nemal som veľkú chuť ísť ešte raz do kopca za vlkmi. Starý horár ma však duril, že keď on vydrží, musím aj ja, oveľa mladší. Ale zasa taký starý nebol, asi rok bol na dôchodku. Tak sme šli... A&nbsp;hneď ráno, smerom od poľovníckej chaty, sa cez záveje borili dva vlky s&nbsp;akousi korisťou v&nbsp;papuli. Usúdili sme, že mali v&nbsp;blízkosti bohatý úlovok a&nbsp;už len chodili po jednom-dvoch oddrapiť zubami kúsok poživne. Vliekli ju k&nbsp;brlohu, kde potravu konzumovali.

Z lesov, polí a lúk: Po vlčích stopách vo Vihorlatských vrchoch

Výber pre vás

Z lesov, polí a lúk: Po vlčích stopách vo Vihorlatských vrchoch

Súvisiace články

Kuna vs. potkan: Fascinujúci súboj šelmy s nebojácnym hlodavcom

Poľovnícka komora: Ak sa vlk nebude loviť dlhšie obdobie, stratí pred nami rešpekt

Vlk ako veterná turbína: Mnohí ho chcú, ale nie na svojom dvore

FOTOÚLOVKY jelenej zveri: Keď chlad a hlad v zime spája!

KALENDÁRIUM: Z dávnejších udalostí v slovenskom poľovníctve

Výber pre vás