Marianna Rajská

Pátranie po liečivých látkach odjakživa ovplyvňovali sociálne a kultúrne faktory. Prvé pokusy o liečenie chorôb sa zakladali na praktickej skúsenosti a využívali poznanie, že niektoré časti a orgány zvierat sa môžu použiť na výrobu mastí, práškov, nálevov a tinktúr ako priaznivo pôsobiaci prostriedok na rôzne ochorenia. Prvým učiteľom náuky o&nbsp;liečivách živočíšneho a&nbsp;rastlinného pôvodu bol Dioskorides, ktorý žil v&nbsp;1. storočí pred naším letopočtom. Na vojnových lodiach Rímskej ríše ako vojenský lekár precestoval mnoho krajín, pričom si osvojil rozsiahle vedomosti o&nbsp;rastlinnej a&nbsp;živočíšnej ríši.

Svoje poznatky spracoval do&nbsp;päťzväzkového po grécky písaného diela Peri hýlés iatrikés (po latinsky De materia medica), v&nbsp;ktorom zoskupil do akéhosi prirodzeného systému približne 600 rastlín, 35 živočíchov, 90 minerálov a&nbsp;ich možné liečivé účinky. Toto dielo sa stalo smerodajným pre liečiteľstvo až do 16.&nbsp;storočia.

Bez toho, aby Európania pridali k týmto poznatkom niečo podstatné, počas celého stredoveku z nich ťažili všetci liečitelia. Až v priebehu 20. storočia sa uviedli do praxe mnohé chemické liečivá, ktoré doslova zachránili nespočetné milióny zvieracích životov. V&nbsp;stredoveku sa vo veľkej miere využívali prvky ľudového liečiteľstva. Rozdiel medzi jedom a&nbsp;liekom bol v&nbsp;tomto období veľmi nejasný. Napríklad Paracelsus v&nbsp;16. storočí vyhlásil, že jediný rozdiel medzi jedom a&nbsp;liekom je v&nbsp;podávanom množstve. Liečivá boli buď neúčinné, alebo toxické.

Napriek mnohým zlyhaniam a zbytočným úmrtiam pacientov boli liečivá z orgánov a častí zvierat veľmi populárne. Rôzne ochorenia liečili a odstraňovali babky korenárky, ľudoví liečitelia, šamani, kúzelníci, potulní chirurgovia, okultisti či naprávači kostí. Medzi tých, o&nbsp;ktorých sa tvrdilo, že dokážu liečiť rany, ovládajú recepty na rôzne choroby a&nbsp;majú zázračné schopnosti, patrili mastičkári, bylinkári, ale aj pastieri, rybári a&nbsp;poľovníci. Na každú ľudskú chorobu či hendikep existoval liek, pričom hlavným zdrojom „liečiv“ boli zvieratá.

Na liečiteľské účely sa najčastejšie používali rôzne časti tela ulovenej zveri, ale v niektorých prípadoch postačovali na vyliečenie „medikamenty“, ktoré sa dali získať zo živého zvieraťa. Nebolo orgánu alebo časti tela, ktorá by nemala liečivý účinok. Krv, oči, mozog, tuk, kosti, parohy, rohy, lebka, mäso, uši, zuby, miecha, srdce, pľúca, žlč, trus, mlieko, vajcia, šľachy, pazúry, srsť, perie i&nbsp;pohlavné orgány. Tieto časti zvieracieho tela sa buď požili v&nbsp;surovom stave, alebo sa rôznym spôsobom upravovali – piekli, varili, sušili, lúhovali, pálili na popol, alebo drvili na prášok. Často sa miešali s&nbsp;inými prísadami – s&nbsp;medom, masťou alebo s&nbsp;rastlinnými zložkami.

Aplikovali sa rôznym spôsobom, slúžili na lokálnu symptomatickú liečbu bolestí, pri akútnych poraneniach, na krátkodobú liečbu, ale aj na „liečenie“ inak nevyliečiteľných chorôb. Užívali sa perorálne alebo slúžili na vonkajšie použitie natieraním, prikladaním či naparovaním. Nosili sa ako talizmany, aby chorobu nielen liečili, ale jej aj predchádzali. Hady patria k&nbsp;živočíchom, z&nbsp;ktorých majú ľudia rovnaký strach ako z&nbsp;veľkých predátorov. Odpradávna boli zdrojom pohŕdania, odporu a&nbsp;strachu alebo naopak – uchvátenia a&nbsp;uctievania. Ľudia dlho verili, že hady pri tom, ako syčia, vydychujú jedové výpary.

Rozšírených bolo mnoho povier, jednou z nich bola tá, že hady cicajú kravám mlieko. Hady nemajú ani pery, ani ústa prispôsobené na cicanie mlieka. Ani ich tráviaca sústava nie je prispôsobená na tekutú stravu. Predpokladá sa, že táto povera vznikla, lebo gazdovia nachádzali v maštaliach pri kravách hady, ktoré tam lovili hlodavce, a mysleli si, že tam chodia kvôli mlieku. V&nbsp;celej histórii ľudstva sa hady využívali rôznymi spôsobmi. V&nbsp;niektorých krajinách slúžili ako zdroj potravy, v&nbsp;iných boli dôležitou zložkou tradičnej medicíny i&nbsp;náboženských rituálov. Niektoré kultúry z&nbsp;nich pripravovali liečivá účinné na všetky možné choroby.

Liek z hadov, nazývaný „teriak“, požívali už rímski cisári ako prostriedok na čistenie krvi, proti vyrážkam, malomocenstvu a ekzémom. „Zaručeným“ prostriedkom proti zimnici, kiahňam či mŕtvici bola konzumácia varených alebo pečených vreteníc. Aj hadie vnútornosti, ako pečeň a&nbsp;srdce, sa využívali ako liečivý prostriedok. Dodnes sa hlavne v&nbsp;ázijských krajinách na trhu predáva fľaša s&nbsp;hadom v&nbsp;liehu, ktorý je všeliekom.

Spisy ako Magnia naturalis alebo Onomatolia forestalis, v ktorých sa opisujú viaceré receptúry, sa zmieňujú, že celý jeleň je živá lekáreň. „Všeliekom je parožie či už roztlčené na prášok, alebo spálené na popol, prípadne vylúhované. Pomáha pomäteným a&nbsp;posadnutým, zvyšuje potivosť, znižuje horúčku, posilňuje srdce, lieči chrlenie krvi, odstraňuje pehy a&nbsp;vši a&nbsp;pôsobí ako protijed.“

Nemenej chorôb „liečil“ jelení tuk. Za zmienku stojí jeho „schopnosť“ liečiť bolesti zubov, omrzliny, popáleniny, otvorené rany, uhryznutia hadom a nádory. Mäso týchto kopytníkov údajne znižovalo horúčku, krv sa pila čerstvá alebo sa požívala usušená a drvená, aby zabraňovala otravám, hluchote a kožným chorobám. Lebka jeleňa roztlčená na prášok sa používala ako protijed, ale aj na padúcnicu a&nbsp;črevné parazity. Jelení mozog sa prikladal na kožné vyrážky, výlučkami zo slzníkov sa liečili ženské choroby a&nbsp;posilňovalo srdce. Pohlavné orgány vraj zvyšovali potenciu a&nbsp;liečili úplavicu, kostnou dreňou sa natierali nádory a&nbsp;ochrnuté údy, usušenými a&nbsp;na prášok pomletými šľachami a&nbsp;kopytami sa liečili hnačky, popolom zo spálenej kože sa zmierňovalo krvácanie.

Močom sa natierali opuchy a trus sa užíval proti tuberkulóze. Srdcová kostička „liečila“ trudnomyseľnosť, pľúca astmu, pečeň vodnatieľku. Dokonca aj žlč, ktorú však jeleň nemá, sa odporúčala na uľahčenie pôrodu. Mnoho receptúr využívalo na prípravu liečiv žaby, z&nbsp;nich najčastejšie ropuchy. Tie ľudia nosievali usušené na prsiach ako amulety, ktoré ich mali ochrániť pred zimnicou a&nbsp;čarodejstvami. V&nbsp;stredoveku sa dali v&nbsp;apatiekach kúpiť mumifikované ropuchy pod menom bufones exsiccati. Ďalším liekom z&nbsp;ropúch, ktorý sa predával pod názvom bufones exusti a&nbsp;vraj liečil vodnatieľku, bol popol zo spálených a&nbsp;na prach podrvených ropúch.

Bolesti zubov údajne liečilo potretie boľavých miest kostičkou z&nbsp;pravej prednej nohy ropuchy. Spisy liečiteľov hovoria, že „ropuchu s&nbsp;dvoma pečeňami zaživa roztrhnutú treba vložiť do mraveniska, nadrobno posekané pečene z&nbsp;nej sa musia podávať v&nbsp;polievke človeku akýmkoľvek jedom otrávenému, a&nbsp;aj keby už umieral, ozdravie“.

Koho uhryzol jedovatý had alebo pichol škorpión, tomu radili „usušiť jedovatú ropuchu na slnku, v zakrytom hrnci upáliť na popol, rozotrieť ho na jemný prášok a tým ranu uhryznutím alebo pichnutím povstalú posypať, tak jed stane sa neškodným“. Za výborný liek proti akémukoľvek krvácaniu sa považovala ropucha napichnutá na drevenom ražni a&nbsp;usušená na slnku, do ručníčka zavinutá a&nbsp;v&nbsp;ruke tak dlho držaná, dokiaľ sa nezohreje.

Aj proti čiernej smrti, ako nazývali mor, existoval zaručený liek. Len bolo treba „končitým drevom cez hlavu prebodnutú, na vzduchu usušenú, kladivom utlčenú a teplým ružovým octom zvlaženú ropuchu na morové vredy prikladať jednu za druhou tak dlho, kým všetok morový jed nebol vytiahnutý“. Tento obojživelník však údajne liečil nielen fyzické choroby. „Účinný“ bol aj na duševné poruchy, napríklad žiarlivosť, upodozrievavosť či paranoju. Stačilo srdce ropuchy priložiť „na hruď ženinu, to ju prinúti všetky svoje tajnosti vyjavovať“.

Liečiteľské spisy a almanachy sú plné takýchto absurdít, ich pisatelia garantujú liečiteľom úspech v liečení a pacientom úľavu v chorobe. Zachované recepty na výrobu liečiv z orgánov a častí rôznych zvierat sú nielen pestrou, ale aj nechutnou zmesou ľudového liečiteľstva a najtemnejších povier.Pre údajné liečivé schopnosti mäsa, kostí, krvi, pazúrov a&nbsp;vnútorných orgánov prichádzali mnohé zvieratá o&nbsp;život a&nbsp;rozobraté končili v&nbsp;apatiekach či v&nbsp;rukách zázračných liečiteľov.

Je až neuveriteľné, čo všetko a čím sa dalo „vyliečiť“. Pazúry rysa sa v liečiteľstve veľmi cenili, pripisovali sa im mnohé liečivé účinky. Svojmu nositeľovi „zaručovali“ ochranu pred kŕčmi a po spopolnení a následnej konzumácii vraj účinkovali ako liek proti všetkým chorobám. Ďalší blud, ktorému ľudia verili, súvisel s&nbsp;jeho vylučovaním moču. Rys si vraj moč starostlivo zahrabáva, lebo sa časom premení na drahý a&nbsp;ušľachtilý kameň – lyncurium. Aj jazyk, pľúca, obličky, pečeň, krv a&nbsp;semenníky líšok sa využívali v&nbsp;ľudovom liečiteľstve. Líščí tuk sa používal na liečenie nádorov, vykĺbenín, rán a&nbsp;výrastkov na nohách.

Očné zuby líšok slúžili ako amulety vo viere, že pomôžu malým deťom pri prerezávaní zúbkov. Líščia krv vraj rozpúšťala rôzne kamene, mozog predpisovali epileptikom a&nbsp;žlčou liečili očný zákal a&nbsp;ušné choroby. Mäso z&nbsp;ježa údajne liečilo lepru, koliku, horúčku, zrak a&nbsp;žalúdočné ťažkosti. Medvedia krv zase prašivinu, opuchy a&nbsp;iné choroby, dokonca vraj usmrcovala blchy, keď sa dala v&nbsp;nádobe pod posteľ.

Vypadané vlasy vraj narástli, ak si pacient potieral hlavu zmesou medvedieho tuku, medu a popola zo spálenej myši. Mliekom medvedice nakvapkaným do zvukovodu liečili hluchotu a bolesti uší, za veľmi liečivé sa považovali medvedie oči nosené ako prívesok na krku. Lebka medveďa nielenže „liečila“ erektilnú dysfunkciu, ale jej uloženie pod posteľ malo zaručiť splodenie mužského potomka. Z&nbsp;mačacích kožušín sa vyrábali rukavice a&nbsp;rukávniky, ktoré vraj pomáhali pri bolestiach rúk, a&nbsp;tuk z&nbsp;divých mačiek sa v&nbsp;liečiteľstve podával proti bolestiam kĺbov a&nbsp;na podagru (dnu, lámku).

Nasolené mačacie mäso vraj malo schopnosť vyťahovať z&nbsp;tela pichliače a&nbsp;tŕne, očné choroby sa liečili práškom z&nbsp;kompletnej mačacej hlavy fúknutým trikrát za deň do očí. „Zaručene“ vracal zrak aj nevidomým. Vypadané vlasy údajne opäť narástli, keď sa hlava potierala mačacím trusom rozmiešaným v&nbsp;octe s&nbsp;rovnakým dielom horčice.

Krv z&nbsp;chvosta kocúra sa užívala po troch kvapkách proti rôznym chorobám a&nbsp;placenta z&nbsp;mačky prvôstky zavesená na krku mala ostriť zrak. Mozog mačky sa však považoval za jedovatý a&nbsp;jeho prípadnému konzumentovi hrozila šialenosť. Pritom šialenosťami sa dajú nazvať všetky tieto a&nbsp;podobné recepty na výrobu medicín a&nbsp;všeliekov z&nbsp;tiel a&nbsp;orgánov týchto i&nbsp;ďalších zvierat.

Zdroj: <a href="https://zivot.pluska.sk/zaujimavosti/historicka-lekaren-pazury-rysa-ochranili-pred-krcmi-lebka-medveda-liecila-erektilnu-dysfunkciu-2" target="_blank" rel="noopener">zivot.pluska.sk</a>

Že vraj pazúr rysa ochránil pred kŕčmi a lebka medveďa liečila citlivý mužský problém

Výber pre vás

Že vraj pazúr rysa ochránil pred kŕčmi a lebka medveďa liečila citlivý mužský problém

Súvisiace články

VIDEO Aktuálne! Dnes napoludnie v mestskej časti Bratislava-Rača behala lesná zver

TEST! Stopy zveri nám vedia veľa prezradiť. Slúžia aj na spoznanie a monitorovanie druhov

Odborníci varujú! Nepribližujte sa ku divej zveri!

Zvyšujúcou sa populáciou medveďa dochádza k zbytočnému prezverovaniu už obsadených lokalít

Výber pre vás