Aj vtedy, pred tridsiatimi rokmi. Viacerí sme boli vonku od štvrtej rána a večer sme sa ešte rozmiestnili na posedy, aby sme obhliadli srnce. Slniečko pomaly zachádzalo, keď zaznela rana a hneď po nej bolo počuť dutý náraz ako do vreca. Niekto z nás niečo zasiahol. Po chvíľke sme sa začali schádzať na okraji lesa na dohodnutom mieste. Chýbal už len spomenutý priateľ, dozaista strelec. Pobrali sme sa k jeho posedu. Stále tam sedel. Povedal nám, že strieľal na srnca, ktorý po rane zmizol v nepokosenej tráve. Z posedu nás navigoval, ale zotmelo sa a bez psa sme nenašli nástrel ani úlovok. Až ráno. No nebol to srnec, lež slabý jeleň, taký „kripeľ“. Jeden paroh dlhý možno osem centimetrov mal vyhnutý nabok a namiesto druhého mal akúsi zhrubnutú parohovitú hmotu, možno 6 centimetrov na výšku, oblepenú zaschnutou trávou.

Všetci sme sa pustili do strelca, ale hlavne otec. Mená, akými ho „vykrstil“ tu ani nemožno napísať. No veľká hanba. Namiesto srnca jeleň.

<strong>VIAC SA DOČÍTATE V POĽOVNÍCTVE A RYBÁRSTVE č. 7/2017</strong>

Z vašich príbehov: Prerastený srnec

polovnictvoarybarstvo

Poľovníctvo a rybárstvo

Poľovníctvo

Z vašich príbehov: Prerastený srnec

Výber pre vás