"Veľa vody už pretieklo od času, keď som v roku 1949 zložil skúšku z poľovníctva. Najkrajšie roky som potom prežil na východe Slovenska, kam som sa presťahoval aj s rodinou z Holíča,“ začal pred deviatimi rokmi svoje rozprávanie v PaR Bořivoj Tomášek zo Senice. 

Spomenul priateľov Ivana Vasilca, Ďura Mokriša a najmä výborného poľovníka a strelca Laca Lenčeša. Poľoval v prekrásnom revíri v Humennom a ako hosť aj v Poľovníckom združení Papín, kde ulovil svojho jediného rysa. Nikdy sa mu tam však nepodarilo uloviť diviaka s medailovou trofejou. Až na Záhorí. Roku 1968 sa presťahoval do Senice, kde sa stal členom združenia Bory Šajdíkove Humence, v susedstve so združením Senica – les, s ktorým mal dobré vzťahy a kam ho pozývali na spoločné poľovačky na diviaky. Jednu z nich si veľmi dobre zapamätal:

„Bolo to koncom roku 2003, keď sme sa o ôsmej ráno zišli v slušnom počte v poľovníckej chate Kuciperk. Naplánovaných bolo päť pohonov. Keďže terén je rovinatý a počasie bolo veľmi dobré, presun sa robil autami a traktorom s vlečkou. Veľa rán padlo už v prvom pohone, no veľa z nich minulo cieľ. Posledný pohon bol na Kamennom vŕšku, kde mi pred dvoma týždňami, tiež pri spoločnej poľovačke, prišla asi na dvadsať krokov pekná veľká diviačica. Zostala stáť ako terč na strelnici a vetrila, čo sa kde deje, aby mohla bezpečne previesť cez rad strelcov svoje diviačatá, ktoré zostali kryté vývratmi stromov. Samozrejme, že som diviačicu aj jej potomstvo ušetril. V poslednom pohone som stál takmer na tom istom mieste. 

Po mojej pravici stál Paľo. honci ešte neboli rozostavení, takže som vedel, že mám dosť času. Poobzeral som si okolitý terén a zistil som prípadné možnosti streľby. Z čakania a obdivovania prírody ma vytrhol výstrel, ktorý poslal na čriedu diviačat sused Paľo. Každý si asi dokáže predstaviť, čo nasledovalo po tejto rane. Takmer automaticky som vzal do rúk pušku, odistil ju a bleskovo zhodnotil situáciu. Posledné diviačatá boli odo mňa vzdialené asi 50 metrov, no na výstrel „nepoľovnícky“ obrátené. Moje ľavé oko zaregistrovalo za čriedou pohyb väčšieho kusa, na ktorý som sa sústredil. Bolo zreteľne vidieť trčiace zbrane silného diviaka. Skúsenosti mi velili strieľať do uličky. Ľavým okom som sledoval bežiaci kus a hneď ako som zbadal hlavu v uličke, moja puška spustila.

Zásah bol dobre umiestený, 150-kilogramový kus sa iba zviezol a zostal v ohni. Ja ako hosť som nechcel opustiť svoje stanovište, no môj sused Paľo mi dal znamenie, že ide k strelenému kusu. Musím mu aj touto cestou poďakovať, že za mňa vykonal prácu, ktorá prislúchala mne.

Bol to posledný výstrel tejto peknej spoločnej poľovačky a bol som šťastný, že mi na staré kolená Diana dožičila uloviť diviaka pekným zásahom, na aký sa nezabúda. Zbrane môjho úlovku na regionálnej prehliadke dosiahli 113,7 bodu, čo je podľa platných smerníc bronzová medaila. Aj touto cestou sa chcem poďakovať všetkým členom Poľovníckeho združenia Senica – les za krásne chvíle strávené v ich spoločnosti.

Pevne verím, že aj naše vnúčatá budú môcť navštevovať prírodu, a vďaka Slovenskému poľovníckemu zväzu a rozumným poslancom NR SR sa budú prijímať len také zákony, ktoré aj v budúcnosti zabezpečia minimálne také podmienky ochrany a lovu, aké sme mali my, naša generácia, ktorá zanecháva prírodu v takom stave, že nám ju svet závidí.

Váš príbeh: Pamätný diviak sa zviezol a zostal v ohni

Výber pre vás

Váš príbeh: Pamätný diviak sa zviezol a zostal v ohni

Súvisiace články

PRÍBEH, o ktorom sa muselo dlho mlčať: Za diviakom na saniach!

VÁŠ PRÍBEH Medená kráska: Lov hlavátky má naozaj zvláštne čaro

Váš príbeh: Nádherný jeleň vystúpil z ranného oparu

PRÍBEH: Viete, prečo ľudia z našej dediny poľovníkovi vždy poprajú ŠŤASTIE?

PRÍBEH: Štefanská poľovačka, alebo keď spoločný lov nevyšiel celkom podľa predstáv

Výber pre vás