Bol január a počasie také, no také televízne. Každý normálny človek by si pri pohľade z okna radšej sadol k telke. Ale mladý poľovník? Ten nie. Nič to, že vonku je dvojciferné mínus a silno fúka. Poď ho do revíru. A presvedčil som aj poľovníckeho kolegu. Vzal Dixa a ja svoje&nbsp; hrubosrsté&nbsp; jazvečíčky Kastu a Etnu. Dixo bol syn Kasty, veľa od nej preberal a so sestričkou Etnou boli ako dve časované bomby. Razom všade. Do vaku som vložil aj pár rukavíc, čo ak by som ulovil líšku. Veď mali obdobie kankovania (párenia) a potulovali sa po revíri kade – tade.&nbsp;

Rozdelili sme sa. Ja som šiel po lesíku a kolega čakal na mieste, kadiaľ by líšky mohli unikať. Moje sučky sa na dvoj-vôdzke ťahali dopredu viac ako inokedy. Asi tušili, že sa stretnú s Dixom. Takto sme prešli jeden lesík, neskôr zarastenú travinu plnú kríkov a nič. Nakoniec sme si nechali jeden väčší, zmiešaný lesík, kde rástlo prakticky všetko: topole, agáty, duby, borovice, jelše, baza a popri potoku, ktorý ohraničoval poľovnícke políčko, rástli aj pomerne vysoké vŕby. Ja som sa vybral práve po tomto políčku, kolega zasa kopíroval les z hornej strany. Fúkalo tak veľmi, že som takmer nič nepočul.

Pohyb srnčieho rúdľa v lese som zaregistroval iba zrakom. Musel som sa teda dobre obzerať. Keďže som sa v detstve často hrával na indiánov, plíženie mi šlo a zaradil som ho aj do svojho poľovníckeho portfólia. Ako sa tak „plížim“ krok po kroku po políčku a očami prečesávam okolie, zrazu som nadobudol zvláštny pocit, že ktosi sleduje mňa. Už sa mi to na poľovačke stalo niekoľkokrát. Zostal som teda stáť a pozrel aj nahor, keďže zem som mal dokonale oskenovanú. Pohľad mi padol na oproti stojacu vŕbu. V korune medzi holými konármi bolo čosi ryšavé, čo tam nepatrilo. Srdce sa mi rozpumpovalo.

Pokračovanie príbehu je na druhej strane.

Zaostril som poriadne zrak a uvidel ju. V korune vŕby bola líška a uprene ma sledovala. Trčala jej iba hlava. Ihneď som zvesil z pleca brokovnicu a vystrelil. Líška spadla na zem a keďže sa ešte dvíhala, tak som ukončil jej trápenie. Idem k nej a tu sa v korune vŕby ešte čosi mihlo. Lišiak! Rýchlo som opäť nabil, ale lišiak už skočil dolu a vzal nohy na plecia. Napriek tomu som ho stihol zasiahnuť, no zrejme zľahka, lebo len trochu nadskočil. Prehľadali sme potom s kolegom veľkú plochu oráčiny, po ktorej uháňal z dosahu mojich brokov, nenašli sme ho však. Kolega pred odchodom domov začal vo svojom ruksaku hľadať povraz, aby sme mohli líšku pohodlne transportovať, na čo som ja vytiahol svoje nové rukavice a nimi líšku uchopil.&nbsp;&nbsp;

Moja cesta smerovala ešte k ďalšiemu kolegovi, ktorý mi mal líšku vypreparovať. Ten preparát dodnes visí v mojej poľovníckej izbe.&nbsp;Čo dodať? Pred poľovačkou sa môžete pripraviť na všetko, ale aj tak vás vždy niečo prekvapí... A to je na poľovačke krásne.&nbsp;&nbsp;

VÁŠ PRÍBEH: V korune medzi konármi bolo čosi ryšavé, čo tam nepatrilo

Výber pre vás

VÁŠ PRÍBEH: V korune medzi konármi bolo čosi ryšavé, čo tam nepatrilo

Súvisiace články

PRÍBEH Z ARCHÍVU: Ozbrojený diviak? To nikto nečakal!

VÁŠ PRÍBEH: Polovačka na husi a zamrznuté úsmevy v tuhej zime

Váš príbeh: Pamätný diviak sa zviezol a zostal v ohni

Je váš pes ako utrhnutý z reťaze? Skúste týchto 5 tipov a nespoznáte ho

VÁŠ PRÍBEH: Bonusový diviak, ktorého nikto nečakal

Výber pre vás