Poľovníctvo a rybárstvo

Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) je jedinečný živočích, ktorý na Slovensku žije iba v&nbsp;Tatranskom národnom parku a&nbsp;v&nbsp;Národnom parku Nízke Tatry. Do Nízkych Tatier sa tento vzácny a&nbsp;endemický poddruh dostal približne v&nbsp;druhej polovici 20. storočia. Zámerom prenosu bolo vytvoriť záložnú populáciu pre prípad ohrozenia jeho pôvodného a&nbsp;prirodzeného výskytu vo Vysokých Tatrách. Kamzíky u&nbsp;nás možno vidieť ešte vo Veľkej Fatre a&nbsp;v&nbsp;Slovenskom raji, ale nie tatranské, lež dovezené z&nbsp;Álp.

Na území Tatier sa kamzík ako poddruh začal profilovať pravdepodobne počas ich posledného zaľadnenia. Na prvý pohľad sa tatranský kamzík nedá odlíšiť od alpského. Najväčšiu zásluhu na určení poddruhu – geografickej rasy (Rupicapra r. tatrica, Blahout 1971) mal zoológ Milíč Blahout. Ako kritériá odlišnosti použil rozmery lebiek a&nbsp;odlišnú farebnosť srsti. V&nbsp;rokoch 1966 až 1971 kraniometricky (meraním a&nbsp;porovnávaním kostrových pozostatkov) spracoval 84 lebiek uhynutých kamzíkov. Poddruh neskôr potvrdili aj genetické analýzy. Práve Blahout v&nbsp;roku 1968 inicioval prenos tatranských kamzíkov do Nízkych Tatier. Lenže prvý pokus s&nbsp;premiestnením kamzíkov z&nbsp;Vysokých Tatier do Nízkych Tatier prebehol skôr. 

V&nbsp;roku 1935 do oblasti Kráľovej hole. Vtedy išlo o&nbsp;dve dospelé kamzice a&nbsp;jedno mláďa. Skončil sa neúspechom, lebo obe kamzice krátko nato uhynuli a&nbsp;podobný osud postihol i&nbsp;mláďa, ktoré podľa dostupných údajov pravdepodobne ulovil rys. Fosílie kamzíkov, ktoré sa našli v&nbsp;Nízkych Tatrách, datované rádiouhlíkovou metódou, sú dôkazom, že i&nbsp;v&nbsp;tomto pohorí pôvodne žili. Známe sú napríklad kostrové pozostatky z&nbsp;Demänovskej ľadovej jaskyne (1975). Fosílie kamzíkov sa však našli i&nbsp;v&nbsp;oblasti Choča (2004) a&nbsp;Muránskej planiny (2002). Výsledky datovania uvádzajú, že vzorky z&nbsp;Muránskej planiny majú od času nálezu mínus 8 640 rokov (± 50 r.), z&nbsp;Demänovskej ľadovej jaskyne mínus 5 810 rokov (± 40 r.) a&nbsp;z&nbsp;Choča mínus 4 700 rokov (± 40 r.).

Za uplynulých približne sto rokov mali tatranské kamzíky, tak­povediac, „na mále“ prvýkrát v&nbsp;období medzi dvomi svetovými vojnami. V&nbsp;Tatrách sa v&nbsp;tom čase ich početnosť pohybovala iba na úrovni 250 až 300 jedincov. Vážny pokles stavu sme zaznamenali aj na prelome tisícročí. Vtedy ich bolo iba okolo 500 a&nbsp;úbytok pokračoval. Napríklad medzi rokmi 1998 až 2000 tatranská populácia nedosahovala ani 200 jedincov. Zašlo to až tak ďaleko, že niektorí odborníci sa začali zamýšľať nad ich vyhynutím. Praktické opatrenia a&nbsp;zvýšená starostlivosť však priniesli pozitívne výsledky. Vďaka nim početnosť stúpala a&nbsp;v&nbsp;roku 2018 bolo v&nbsp;celej oblasti slovenských a&nbsp;poľských Tatier zaznamenané doterajšie historické maximum 1 431 jedincov. V&nbsp;slovenskom Tatranskom národnom parku a&nbsp;poľskom Tatrzańskom Parku Narodowom, čiže v&nbsp;celých Tatrách, dnes žije okolo tisíc kamzíkov. V&nbsp;Národnom parku Nízke Tatry sa jeho záložná populácia už roky pohybuje v&nbsp;intervale okolo sto jedincov.

Tatranský poddruh kamzíka ohrozuje množstvo negatívnych faktorov. I&nbsp;tu platí, že v&nbsp;súvislosti s&nbsp;nárastom a&nbsp;poklesom početnosti sa menia i&nbsp;niektoré okolnosti a&nbsp;vplyvy. Z&nbsp;dostupných údajov je známe, že bakteriálna infekčná slepota a&nbsp;prašivina, ktoré z&nbsp;času na čas spôsobia epidémiu u&nbsp;kamzíkov v&nbsp;lokálnych oblastiach Álp, sa na našom území zatiaľ neobjavili. Odborníci však uvádzajú, že do budúcnosti môže byť relatívne vážnou hrozbou pľúcna červivosť (Muellerius capillaris). V&nbsp;poľských a&nbsp;slovenských Tatrách na to poukazuje nedávna laboratórna analýza úhynov zo zimy 2017 až 2018. Z&nbsp;následnej štúdie je zrejmé, že prevalencia tohto ochorenia je v&nbsp;populácii tatranského kamzíka veľmi vysoká. Vysvetlenie môže súvisieť s&nbsp;nedávnym nárastom početnosti, keď sú kamzíky vnímavejšie na rôzne parazitické ochorenia. 

Zaujímavá je téma čistoty genetickej línie tatranského kamzíka v&nbsp;záložnej populácii v&nbsp;Nízkych Tatrách. Dôvodom, nielen v&nbsp;poslednom období, sú opakované pozorovania alpských kamzíkov mimo pôvodných miest výskytu – vo Veľkej Fatre a&nbsp;v&nbsp;Slovenskom raji. V&nbsp;roku 2015 zaznamenali takéhoto kamzíka v&nbsp;lokalite Muránskeho hradu a&nbsp;v&nbsp;tom istom roku iného jedinca v&nbsp;Tribeči pri Nitre. Novší prípad je z&nbsp;roku 2022, keď pár dní po sebe zdokumentovali pravdepodobne tiež alpského kamzíka na hornej vodnej nádrži na Čiernom Váhu. To sa však deje v&nbsp;širšej oblasti okolo záložnej nízkotatranskej populácie. Pozitívne je, a&nbsp;potvrdzujú to rôzne prebiehajúce výskumy, že kamzíky vo svojom pôvodnom prostredí vo Vysokých Tatrách sú zatiaľ mimo tohto ohrozenia.

Všeobecne je u&nbsp;živočíchov biela farba vzácnosťou. Ak sa vyskytuje, potom najmä v&nbsp;miestach alebo oblastiach, kde celoročne prevláda sneh či ľad a&nbsp;u&nbsp;zvierat plní ochrannú alebo kryciu funkciu. Existujú však ojedinelé poruchy sfarbenia živočíchov, najbežnejšie do biela, výnimočne i&nbsp;na tmavo až čierno. Pri tmavom až čiernom sfarbení ide o&nbsp;melanizmus, za ktorým stojí genetická predispozícia oboch rodičov. Opakom je albinizmus, tiež ide o&nbsp;genetickú predispozíciu, pri ktorej organizmus nedokáže produkovať tmavé farbivo melanín. Pri albinizme však stačí, aby bol týmto génom vybavený iba jeden z&nbsp;rodičov. 

Inou formou genetickej predispozície je leucizmus, často nesprávne zamieňaný s&nbsp;albinizmom. Pri leucizme ide o&nbsp;recesívnu genetickú anomáliu, keď živočíchy melanín postupne strácajú. V&nbsp;jednoduchosti, u&nbsp;takéhoto živočícha sa pigment znižuje najčastejšie s&nbsp;vekom, keď v&nbsp;sfarbení jeho kože, srsti alebo peria čoraz viac prevláda biela farba. Vtedy ide o&nbsp;leucizmus, prípadne môže ísť ešte o&nbsp;piebaldizmus, ktorý spôsobuje napríklad šedivenie. V&nbsp;rámci bieleho sfarbenia je leucizmus vzácnejší ako albinizmus, leucistické živočíchy na rozdiel od albínov nikdy nemajú červené oči, ale svetlé, prípadne i&nbsp;modré.

Aktuálne žijú v&nbsp;nízkotatranskej oblasti dva leucistické kamzíky. V&nbsp;oboch prípadoch ide o&nbsp;dospelé samice. Vďaka ich netradičnému sfarbeniu sú predovšetkým počas leta neprehliadnuteľné a&nbsp;občas pozorované i&nbsp;turistami. Tá výrazne belšia si vyslúžila milé pomenovanie Beluška. Aktuálne má okolo 12-13 rokov, lebo vďaka kvalitnej fotodokumentácii bolo možné odhadnúť jej vek z&nbsp;ročných prírastkov na tuľajkách (rožkoch). V&nbsp;poslednom období je častejšie pozorovaná i&nbsp;mimo spoločnosti čriedy, čo pravdepodobne súvisí s&nbsp;jej vekom. Menej leucistická mladšia kamzica sa pravidelnejšie drží s&nbsp;čriedou. Pre obe kamzice nie je nápadná farebná odlišnosť iba na škodu. Vo vysokohorskom prostredí, kde trvale žijú, pretrváva snehová pokrývka viac ako polovicu roka a&nbsp;biele sfarbenie im poskytuje kamufláž pred predátormi. Naproti tomu je i&nbsp;nevýhodné (najmä pre Belušku) počas zimných mesiacov, lebo ostatné čierno sfarbené kamzíky dokážu počas mrazivých rán alebo dní na bielom snehovom podklade lepšie absorbovať slnečné žiarenie a&nbsp;teplo. Keďže sa však Beluška dožila relatívne vysokého veku, zrejme ju to zásadne neovplyvnilo.

UNIKÁTNE SFARBENIE: V Nízkych Tatrách žijú dva leucistické kamzíky, sú neprehliadnuteľné

Výber pre vás

UNIKÁTNE SFARBENIE: V Nízkych Tatrách žijú dva leucistické kamzíky, sú neprehliadnuteľné

Súvisiace články

Odborníci varujú: V Nemecku evidujú výskyt nebezpečnej nákazy prenosnej na človeka

OBROVSKÉ ČÍSLA: Na Slovensku zimuje historicky rekordný počet kormoránov

VÁŠ PRÍBEH: Polovačka na husi a zamrznuté úsmevy v tuhej zime

Musíme si pomáhať: Nenechajme rybárov napospas trápeniu s rybožravým predátorom!

Splnil sa mi sen: Vnučka Diana vykročila v mojich poľovníckych šľapajach

Výber pre vás