Po úspešnom skončení prvého ročníka vysokej školy syn Mišo toľko pílil uši celej rodine, až to starí rodičia nevydržali a kúpili mu novú guľovnicu. Od tej chvíle okupoval posedy v našom združení, striedal miesta, menil taktiku, ale vytúžený diviak nie a nie mu skrížiť cestu. Keď ma pozvali priatelia z južnejšej časti nášho okresu na poľovačku, hneď som sa spýtal, či môžem vziať so sebou aj mladého poľovníka, ktorému sa nedarí streliť diviaka. Tak pozvali aj syna Michala. V podvečer dohodnutého dňa sme sa stretli u kamarátov v chate. Mišo šiel s jedným kamarátom na čerstvé kukuričné strnisko a ja s Tiborom o kúsok ďalej, na druhé strnisko. Revír ako z rozprávky: pohorie, remízky a jarky zabiehajúce do polí. Krása. Odstavili sme auto a Tibor ukázal na dva posedy, aby som si vybral. Fúkal vietor, nuž som zvolil posed v kúte, v závetrí. So zaželaním Lovu zdar! sme sa rozlúčili a ja som rezko vykročil k posedu, ktorý sa skladal z uzatvorenej kazateľnice a predsiene s lavičkou. Vyhodnotil som to ako skvelé miesto a v očakávaní čriedy diviakov som s guľovnicou a plecniakom plným doplnkov začal stúpať po rebríku. Na lavičke som sa pohodlne usadil. Práve som si chcel nasadiť šiltovku, keď mi popred nosom preletel sršeň. Odohnal som ho, veď na posedoch sa to stáva. Aj druhého som stihol odohnať, no ďalších päť, ktoré mi bleskovo pristáli na hlave, som už odohnať nestačil. Vliezli mi do vlasov a začali pekelne bodať. Ďalšie sa usadili na krku a ušiach, ale to som už skákal po rebríku, lebo z uzatvorenej kazateľnice vyletel mohutný bzučiaci roj skladajúci sa asi z päťsto rozhnevaných bojovníkov a plnou silou zaútočil. Zo štvrtej priečky som skočil rovno dolu ako paragán a najrýchlejšie, ako som dokázal, som utekal na susedný posed, pričom som revom oznamoval Tiborovi moje žalostné položenie. Vari po sto metroch ma konečne prestali prenasledovať.

Doštípaný a spotený som sa vyštveral na posed k Tiborovi, ktorý sa na mňa pozeral s údivom, pretože som bol celý červený. Na otázku, kde mám pušku, som musel pravdivo odpovedať, že rovnako ako všetky ostatné veci zostala na predchádzajúcom posede. Hlava ma veľmi pálila a čakal som, kedy dostanem alergický záchvat. Odhadol som, že som bol bodnutý desať- až dvadsaťkrát, pričom najhoršie pochodilo ľavé ucho a celá ľavá strana hlavy. Tibor mi medzitým rozpovedal zaujímavú príhodu, ako jeho kolegu pred pár rokmi sotva stihli doviezť do nemocnice a zachrániť pred istou smrťou, pretože trpel na alergiu. Tiborovi som naznačil, že by asi bolo vhodné navštíviť lekárske zariadenie v Šahách. Odpovedal mi však, aby som nerobil paniku. Nechcel som synovi pokaziť nádejne vyzerajúcu poľovačku. Radšej som potichu spustil nohavice a obzeral sa, či nie som vysypaný na stehnách a bruchu, pričom som súčasne skúmal, či sa mi dobre prehĺta. Samozrejme, vždy si nosím čistú vodu na pitie, ale teraz zostala v plecniaku.

Prenasledovala ma neznesiteľná bolesť hlavy. Mal som pocit, ako by mi ju niekto pílil pílkou na železo, a o pätnásť minút som mal pulz 200. Po hodine som dostal takú zimnicu, že som roztriasol posed aj s Tiborom. O chvíľu prišiel diviak a Tibor mi ako skutočný kamarát podal svoju guľovnicu. Nemohol som ju však použiť, pretože oko, ktoré som mal privrieť, bolo v poriadku, no to druhé, ktorým mierim, bolo opuchnuté. Guľovnicu som mu s poďakovaním vrátil.Prišli ešte tri jelene, no o pol desiatej som toho mal dosť a išli sme do chaty. Pri návrate sme stretli aj diviaky, ale už som veľa síl a chutí na poľovačku nemal. Tibor cestou zastavil v prvej krčme s odôvodnením, že ide o prvú pomoc. Liekov tam mali požehnane, nuž som aj nejaké užil... Medzitým dvaja odvážlivci, zababušení až po uši, v rýchlosti zobrali zo s posedu obsadeného sršňami moje veci a bežali kadeľahšie. Aj jedného z nich sršeň bodol, nuž sa v chate natieral hruškovicou a ja som sa pridal. Mal som dva kalíšky, jeden na pitie a v druhom bola gáza s pálenkou, ktorou som si natieral boľavú hlavu. Možno som si ich po chvíli aj plietol. Zrazu zazvonil mobil a ja som sa dozvedel, že Mišo strelil svojho prvého diviaka. Hneď som sa cítil oveľa lepšie. Po pasovaní za lovca diviakov sme divinu ošetrili a pokračovali v debate až do ranných hodín. Mišovi zostal na pamiatku zálomok a palica a mne boľavá hlava. Poďakovanie za synovho prvého diviaka patrí veselej partii poľovníckych kamarátov z Ipeľského Predmostia. Takže, Lovu zdar!, priatelia a sršňom pokoj!

Sršne útočili: zúfalstvo na poľovníckom posede

Výber pre vás