Tibor Benčič

<strong>Množstvo rozmanitej zveri, kvalitné sprievodcovské služby a prijateľná klíma je silné lákadlo pre nejedného poľovníka, ktorý túži prežiť niekoľko dobrodružných dní na love v Juhoafrickej republike a prípadne si odtiaľ priniesť vytúženú trofej.</strong>

Kedysi boli bežné priateľské kontakty medzi poľovníckymi združeniami na Slovensku a v Česku. Takto sa Ing. František Nosek, náruživý poľovník a dlhoročný poľovnícky funkcionár v Nit­rianskom okrese, zoznámil s Václavom Bast­lom, poľovníkom z Kroměříža. Dobré vzťahy im vydržali dodnes. Pri náhodnom stretnutí v Podhájskej Vašek navrhol Františkovi účasť na redukčnom odstrele zveri v Afrike. Slovo dalo slovo a koncom marca sa traja lovci z Moravy, Vašek, Láďa, Juraj a jeden Slovák s poľovníckym vybavením stretli na letisku vo Schwechate. Smer Juhoafrická republika, provincia Eastern Cape, farma Clifton.

Formality týkajúce sa vývozu zbraní pomáhala našim lovcom na viedenskom letisku vybaviť tlmočníčka a sprievodkyňa z Česka. Nastali však prob­lémy. Rakúšania nechceli zobrať pušky do lietadla, ktorým mali poľovníci letieť do Paríža a odtiaľ do Johannesburgu. Let rakús­kym lietadlom museli zrušiť a napokon sa do Afriky dostali s francúzskou leteckou spoločnosťou. S kufríkmi, kde mali uložené zbrane, sa stretli až na letisku v Afrike. Medzinárodný zbrojný preukaz si vybavili dávno pred odletom a päť dní pred cestou oznámili na polícii vývoz zbrane za účelom poľovania. S vystaveným dokladom si potom vystačili počas celého pobytu, len kde-tu pri kontrolách doň dostali pečiatku. „Zaujímavé bolo, že pri kontrole zbraní na letisku v Johannesburgu si štátni zamestnanci žiadali od nás bakšiš. Vraj za to, že nám skontrolovali batožinu. My sme sa tvárili, že im nerozumieme...“ s úsmevom spomína na prvý kontakt s Afrikou F. Nosek.

Na dohovorené miesto bolo treba ešte letieť vnútroštátnou linkou do Port Elizabeth a odtiaľ cestovať autom 250 kilomet­rov. Na južnej pologuli vrcholila jeseň. Doobeda bolo okolo 10 až 12 stupňov Celzia, no na obed sa teploty vyšplhali na neznesiteľných 50. „Poľovali sme doobeda a poobede a ja som ihneď prechladol. Chodil som v krátkych rukávoch, kým moji moravskí priatelia sa obliekli ako na Sibír. A urobili dobre, lebo v noci bolo neskutočne zima,“ hovorí František Nosek. Po príchode si museli najskôr nastreliť pušky. Domáci sprievodca mal skúsenosti, že našinci si prinášajú pušky nastrelené na 150 met­rov, a to je v tejto krajine málo. Tu sa bežne poľuje na 250 až 300 metrov. Po nastrelení išli hneď loviť. V ponuke reduk­čného odstrelu bolo šesť kusov zveri: kudu, pakôň pásavý alebo bielochvostý, steenbuck, ktorá sa po slovensky nazýva antilopka trávna, duiker, po slovensky chochlatka červená, ďalej sviňa bradavičnatá, springbuck, čiže antilopka skákavá, mountain reedbuck, čiže vodárka horská, impala a blesbuck, byvolec pestrý. Voľba padla najskôr na byvolca. Odviezli sa do údolia. Žiadna rieka, len červená zem a skaly. Medzi skalami rástla chabá vegetácia, na ktorej sa zver pásla. Po krátkom sliedení uvideli zver a sprievodca dal pokyn strieľať. „Bolo to na veľkú vzdialenosť a nebol som ešte zvyknutý. Strela mi preto padala dolu a prvého blesbucka som trafil do nohy,“ spomína na prvý lov F. Nosek a dodáva: „Museli sme ho dostreliť. Nebola to mimoriadna trofej, ale našťastie mi povolili uloviť ešte jedného, a ten bol medailový. Aj toho prvého mi však na konci pobytu započítali do ceny.“</p> 

V oblasti, kde poľovali, sú stolové hory. Ploty okolo rozľahlých fariem sa týčili do výšky dva a pol metra. O zver bolo dobre postarané. Mala dostatok vody, ktorú ťahali zo studní pomocou solárnych kolektorov alebo veterných mlynov. V tento deň sa vybrali poľovať na springbucka. Je to malá antilopka s čiernym pásom. Vyskytuje sa v troch farebných mutáciách. Biela je raritná, a na tú, rovnako ako na tmavú, mali zakázané poľovať. Zamerali sa na bledohnedé jedince. Celý deň jazdili po takmer tridsaťkilometrovom teritóriu, ale len čo ich zver zbadala, utekala splašene preč. Tento deň sa lovecké šťastie našim poľovníkom obrátilo chrbtom.

Lovci začali byť nervózni, dosiaľ nestrelili nič okrem blesbucka. Černošský sprievodca menom Tanda, ktorého premenovali na „Standa“, rozhodol, že sa presunú o päťdesiat kilometrov hlbšie do vnútrozemia. Tam boli zebry, oryxy, impaly, pakone a množstvo inej zveri. Večer sa presťahovali do kamenných domcov s jednoduchým vybavením. Ráno vstali o šiestej a vyrazili do terénu. „V tento deň sa mi podarilo uloviť impalu, springbucka a antilopu kudu. Takže za tri dni som mal na konte štyri úlovky a už som bol spokojnejší,“ hovorí s úsmevom F. Nosek. Poľovačka na kudu bola veľmi zaujímavá. Domorodci stojaci na stupienkoch na aute mali výborný zrak i postreh a upozorňovali poľovníkov na zver. Jeden z nich zabúchal na kapotu, že vidí, ako sa niečo v skalách pohlo. Okľukou sa vrátili po vetre asi päť kilometrov. Zver bola hore a obžierala stromy. Bola však dosť ďaleko. Sprievodca vyzval lovca, aby ulovil tretí kus zľava. Bác! Kudu sa zhrbil, dostal zásah na nízku komoru. Antilopu priemernej trofeje museli dohľadať a dostreliť. Sprievodca ich o chvíľu doviedol k hlbokému kaňonu. Oproti bol súvislý pás stromov a pri nich sa pásol nádherný, kapitálny kudu. Vašek bol na rade. Domorodci mu postavili trojnožku a bác! Kudu padol v ohni! „Až ma premkla poľovnícka triaška, keď sa o niekoľko metrov postavil ďalší kudu, taký istý, medailový!“ spomína na vzrušujúce chvíle F. Nosek a pokračuje: „Mal som sa len pozerať? Náš stopár, volal sa Johannides, videl môj smútok a odrazu mi hovorí: Frenky! Kom hír! Šísn! Založil som pušku do trojnožky, zviera ani nebolo tak ďaleko, možno 160 metrov, a bác! Rovno na komoru!“ To bolo hneď objímania a bozkávania. Nasledovala povinná cigaretka a neskôr fotenie. A čo primalo sprievodcu povoliť ulovenie ďalšieho kudu? Mal za povinnosť priniesť jeden kus do kuchyne! Putoval tam teda ten menší.</p> 

Úspešní lovci si dožičili trochu oddychu. Spoločne trávili zážitky z predošlých dní. Boli síce poľovať ráno aj večer, ale vrátili sa naprázdno. Hlavne si potrebovali pospať. A prihlásili sa aj prvé spáleniny od slnka.

Na programe bol lov pakoňa. Po cestách-necestách so zvíreným červeným a žl­tým prachom narazili na jedno obrovské a druhé menšie stádo. Pakone nedali lovcom šancu priblížiť sa na dostrel, a tak ich neustále dokola obchádzali. Tieto zvieratá utekajú zvláštnym spôsobom. Hádžu oboma zadnými nohami a pritom neustále švihajú dlhým bielym chvostom. V stáde boli samé kravy. Aj tie majú rohy, hoci iné ako samce. Vašek jednu ulovil. Odstavili auto. Vystúpili a po krátkej posliedke narazili na údolie, kde sa páslo päť pakoňov. Sledovali ich ukrytí za skalami. Sprievodca stále nedával povel strieľať, keď sa pakone dali do pohybu. Stačí, že sa pohne jeden a už letí preč celé stádo. Stopár zapískal a na zlomok sekundy pakone postáli. Vtedy sa ozval výstrel z hlavne F. Noseka. Zviera zaznačilo. Prvý zásah bol na nízku komoru a potom, keď zviera znovu postálo vyššie pri skalách, strelec opakoval výstrel. Pakôň zabehol za horizont. Vzrušení lovci vybehli hore a naskytol sa im úžasný pohľad. Nádherná rovina a samý kameň! No postrelený pakôň nikde... Zrazu zbadali pohyb za obrovskou skalou. Pakôň sa snažil ešte zdvihnúť, ale už sa len tackal. A tak mu F. Nosek dal ranu z milosti, aby sa netrápil.

Naši africkí lovci sa napokon vybrali ešte na antilopu trstennú, ktorá váži až do 70 kilogramov. Podarilo sa im uloviť dve samice. Na spiatočnej ceste prechádzali cez dva brody, lebo si chceli vychutnať úchvatnú prírodnú scenériu. A zrazu sa pred nimi objavil obrovský hartebeest, byvolec s medailovou trofejou, a potom ďalší. „To zviera malo takú trofej, aká mi visela nad hlavou počas pobytu na farme. Často som na ňu pozeral a pomyslel si, že by nebolo zlé mať podobnú doma. Asi mi ju prihrala sama Diana...“ spomína F. Nosek a pokračuje: „Dostal som povolenie strieľať. Vaška som sa potichu opýtal, na ktorého by strieľal. Ani nedopovedal, že na prvého, a byvolec padol v ohni. Bol to nádherný pocit a vôbec mi neprekážalo, že z Afriky pôj­dem o niekoľko sto eur ľahší! Tá kapitálna trofej stála za to!“

Na konte F. Noseka bolo osem kusov zveri, z toho niekoľko kapitálnych trofejí. Štyri ulovil na prvú ranu a ostatné dostreľoval. A že mu nevyšiel lov na vytúženého oryxa a sviňu bradavičnatú? „Azda niekedy nabudúce,“ dodáva so šibalským úsmevom. Aj jeho priatelia boli s úlovkami spokojní. Cestou domov na letisku vo Fort Elizabeth opäť riešili problém so zbraňami a strelivom. Zbrane mali pri sebe v kufríkoch a náboje v batožine. A to vraj bolo nesprávne. Policajti všetko skontrolovali, náboje dali do jednej igelitky a previazali páskou. No žiadali ich uložiť ešte do špeciálneho kufríka. Ale kde v noci zohnať kufrík na náboje? Našťastie celú akciu zobral do rúk Juraj. Išiel s policajtom spísať zápisnicu a zrazu dobehol bez nábojov. „Dal som mu desať eur a povedal som mu, že pat­róny v hodnote asi päťsto eur môže predať, komu chce...“ hovoril vysmiaty. Bol to zrejme jeho „najlepší“ obchod. Musel sa nábojov zbaviť, inak by poľovníci neodleteli domov.

Šesť dní v Južnej Afrike

Výber pre vás