Marianna Rajská

Ing. Igor Slimák bol kynologický rozhodca pre posudzovanie výkonu stavačov a malých plemien a zároveň aj exteriéru všetkých plemien poľovných psov. Bol autorom fotografií v publikácii „Poľovné psy“ autorov K. Slimáka a Dr. J. Duchaja, ktorá je dodnes „učebnicou poľovníckej kynológie“ pre celú generáciu kynológov na Slovensku. Posledná rozlúčka so zosnulým bude vo štvrtok 20.8.2020 o 12,30 hod. v Dome smútku v Novom Meste nad Váhom. Prosíme, venujte mu tichú spomienku.&nbsp;

<strong>Ak spomienku na túto osobnosť vyberáme z nášho archívu rozhovor z roku 2013, ktorý sme uverejnili v našom časopise Poľovníctvo a rybárstvo.</strong>

Keď som si chcela dohodnúť stretnutie s inžinierom Igorom Slimákom, aby si zaspomínal na svojho slávneho otca Kolomana, nebolo to jednoduché. Slovíčko Nie! som si vypočula niekoľkokrát, ale napokon predsa len privolil. Až v&nbsp;Bzinciach pod Javorinou, kde pán Igor žije s&nbsp;rodinou, som pochopila, že za&nbsp;zdržanlivým postojom sa skrýva jeho skromnosť. Zrejme taká, akou sa vyznačoval aj nestor slovenskej poľovníckej kynológie Koloman Slimák. Ten by sa devätnásteho decembra tohto roku dožil rovných stodesiatich rokov. Aký bol teda známy kynológ, chovateľ, šľachtiteľ, poľovník a&nbsp;rozhodca v&nbsp;civile? „Vážil som si, že ku každému bol prísny, ale čestný a&nbsp;spravodlivý. Aj k&nbsp;sebe bol kritický, pričom svoje zásluhy nikdy nevyzdvihoval, ani nevyužíval,“ odvíja klbko spomienok takmer osemdesiatročný syn.

Pán Igor je najstarší z trojice súrodencov, ako druhá prišla na svet sestra Jarmila a s odstupom času sa narodil brat Ľubomír. Deti boli odmalička vedené ku vzťahu k prírode a najmä ku psom. „Už vtedy sme mali plný dvor rôznych plemien. Anglické aj írske setre, české fúzače, pudelpointery, nemecké drôtosrsté stavače, maďarské vyžly, z malých plemien to boli hrubosrsté, dlhosrsté i krátkosrsté jazvečíky, jagteriéry a mnohé ďalšie,“ vymenúva. Igor sa staral hlavne o šteňatá, ktorým mama pravidelne varila.

„Od začiatku ma to bavilo, psom som sa s menšou prestávkou venoval po celý život a drží ma to doteraz,“ dopĺňa. Otca sprevádzal takmer všade. Chodil s ním cvičiť psov, ale aj do ich súkromného revíru, kam Koloman Slimák – ako majiteľ – pozýval strelcov na poľovačky. V tých časoch bolo malej zveri neúrekom. „V jednom kruhu ulovili aj dvesto zajacov! Ale otec udržiaval medzi strelcami takú disciplínu, že klobúk dolu! Keď zbadal, že si urobili ‚vrece‘ a mazané zajace začali tadiaľ unikať, ihneď zakročil.“ Ešte viac psov pribudlo do&nbsp;domácnosti po&nbsp;založení chovnej stanice. O&nbsp;šteňatá bol záujem z&nbsp;celého Slovenska, a&nbsp;tak ich Koloman Slimák vozil v&nbsp;káre na&nbsp;bicykli na&nbsp;nádražie. V&nbsp;debničkách ich posielal novým majiteľom ako spešninu a&nbsp;potom zase chodieval pre&nbsp;prázdne prepravky. Keď Igor dovŕšil pätnásť rokov, dostal za&nbsp;úlohu voziť na&nbsp;bicykli z&nbsp;Nového Mesta nad Váhom mäsové konfiškáty. Na&nbsp;bitúnku ich naložil na&nbsp;káru a&nbsp;potom doma uvaril. „Keď sme mali na&nbsp;dvore desať-dvanásť psov, každý týždeň spotrebovali za&nbsp;päťdesiatlitrový kotol uvareného mäsa.“

Život v rodine sa neustále točil okolo kŕmenia, výchovy a najmä výcviku psov. Ten sa odohrával spočiatku v spomenutom súkromnom revíri, kde neskôr Slovenský poľovnícky zväz zriadil kynologické výcvikové stredisko pod vedením Kolomana Slimáka. „Otec rád odovzdával svoje vedomosti a skúsenosti mladej generácii, preto sa obklopil chlapcami približne v mojom veku, aby ich pritiahol ku kynológii. Nové Mesto nad Váhom sa tak čoskoro stalo vychýrenou ‚liahňou‘ známych kynológov a rozhodcov, ako boli Vladimír Pačes, Jozef Ondra, Jozef Štefanovič i ďalší,“ vymenúva pán Igor. V&nbsp;súvislosti s&nbsp;výcvikom sa mu v&nbsp;mysli vynorí jeden zo&nbsp;zážitkov: „Otec si objednal líšku na&nbsp;cvičenie psov. Keď večer išiel pre&nbsp;ňu na&nbsp;nádražie, bola už tma. Líšku doniesol do&nbsp;záhrady, kde stáli kuríny. Jeden z&nbsp;nich bol dvojdielny. Otec šelmu vybral z&nbsp;prepravky, ale v&nbsp;zhone zabudol, že v&nbsp;druhej polovici kurína je desať kurčiat a&nbsp;líšku pichol práve k&nbsp;nim. A&nbsp;keď ráno našiel všetky kurence zadrhnuté, mame sa, samozrejme, nepriznal. Ja som sa potom len v&nbsp;duchu usmieval, lebo každé ráno prišiel do&nbsp;kuchyne mame zreferovať, že ďalšie kurča záhadne skapalo! Takto ich postupne všetky odpísal.“

Rodina však zažila aj nepríjemnú situáciu. V päťdesiatych rokoch minulého storočia bolo bežnou praxou tráviť krkavcovité vtáky v poľovných revíroch pomocou vajec otrávených strychnínom. Niektoré psy Kolomana Slimáka behali voľne po dvore, ostatné boli uzavreté vzadu v kotercoch. „V jednej miestnosti sme mali takéto vajíčka pripravené na kladenie do revíru. Psy sa však nešťastnou náhodou k vajciam dostali a za jednu noc ich šesť uhynulo. Boli to tie, čo nám najviac prirástli k srdcu... Pre otca to bola veľká rana. Ostal zatrpknutý, nerozprával, ale veľmi silno to prežíval.“ Koloman Slimák bol však aj vnímavý a&nbsp;citlivý rodič. Keď išiel Igor študovať zootechniku na&nbsp;Vysokú školu poľnohospodársku do&nbsp;Nitry, starostlivosť o&nbsp;psov zostala na&nbsp;jeho pleciach. Ale napriek tomu si všimol, že synovi je za&nbsp;štvornohými kamarátmi smutno. „Keďže som praxoval v&nbsp;poľnohospodárskom družstve v&nbsp;Beňadikovej, otec mi poslal českého fúzača Lova aj s&nbsp;búdou, aby som ho mal pri sebe. Hneď mi bolo ľahšie,“ usmieva sa pán Igor.

Ako sme uviedli, rodina spočiatku vlastnila poľný aj lesný revír, kde sa darilo vysokej i&nbsp;malej zveri. Koloman Slimák bol pri poľovačkách zásadový, nikdy nedovolil loviť perspektívne jedince, ktoré mohli obohatiť genofond danej populácie. Navyše k&nbsp;strieľaniu nemal blízky vzťah. „Za&nbsp;celý život ulovil len jedného jeleňa, srnca a&nbsp;diviaka! Nič viac. Aj my sme boli veľmi prísne držaní,“ konštatuje pán Igor. V&nbsp;rozprávaní sa vracia do&nbsp;pomaturitného obdobia, kedy prežil pekné leto a&nbsp;v&nbsp;jeseni nastal čas jelenej ruje. „Zaúčal som sa do&nbsp;vábenia zveri s&nbsp;mušľou, a&nbsp;tak sme sa s&nbsp;otcom vybrali do&nbsp;revíru. Začal som vábiť, o&nbsp;chvíľu sa mi na&nbsp;druhej strane ohlásil jeleň. Zasa som zavábil a&nbsp;opäť odozva! Hlas sa približoval, znovu vábenie i&nbsp;ohlas. Otcovi hovorím: ‚Dávaj pozor, už je blízo!‘ Pozrel som sa cez ďalekohľad a&nbsp;zrazu vidím vo&nbsp;vzdialenosti asi sto metrov staršieho lesníka, ktorý takisto vábi... Čiže sme sa navzájom privábili! Ale k&nbsp;tomu, že sme nachytali jedného k&nbsp;druhého, sme sa nepriznali.“

Po&nbsp;vzniku výcvikového strediska Koloman Slimák prišiel s&nbsp;myšlienkou zazveriť revír muflónmi. V&nbsp;lokalite Sochoň pri obci Kočovce dal vypustiť ani nie desaťčlenné stádo. A&nbsp;muflóny sa tak úspešne rozmnožili, že dnes sú v&nbsp;Inoveckom pohorí aj trofejové jedince. „Raz prišli za&nbsp;otcom z&nbsp;poľovníckeho združenia v&nbsp;Kálnici. Z&nbsp;vďaky za&nbsp;to, že sa postaral o&nbsp;rozšírenie tohto druhu zveri, mu venovali odstrel trofejového muflóna. Otec však nemal záujem strieľať, lov preto ponúkol mne. A&nbsp;hneď v&nbsp;prvé ráno sa mi podarilo uloviť zlatého muflóna!“

Je všeobecne známe, že Koloman Slimák má mimoriadnu zásluhu na&nbsp;vyšľachtení a&nbsp;medzinárodnom uznaní slovenského kopova a&nbsp;slovenského hrubosrstého stavača. Mal totiž národné cítenie a&nbsp;chcel dokázať, že aj my vieme vyšľachtiť plemená, ktoré obstoja vo&nbsp;svetovom meradle. Tento zámer napokon dosiahol. Neskôr organizoval chovné zvody stavačov, na&nbsp;ktorých vyberal potomstvo vhodné do&nbsp;ďalšieho chovu. Pri kopoviaroch často spolupracoval napríklad s&nbsp;Andrejom Renčom.

Keď si splnil každodenné povinnosti okolo psov, venoval sa písaniu. V dome mal kanceláriu, kde na písacom stroji vyklepkával stovky odborných článkov. Prispieval do časopisov Lovec, Poľovnícky obzor, Myslivosť, Poľovníctvo a rybárstvo, Pes priateľ človeka, ale aj do zahraničných periodík. Ďalej napísal knihy Stavač, jeho chov, výcvik a vedenie a Poľovné psy, ktoré sa dočkali aj druhého vydania. Syn Igor je autorom fotografií a spoločne vytvorili tiež brožúrku Poľovné psy slovom a obrazom, ktorá pozostáva zo súboru snímok s textami. Aj pri tejto činnosti robili Kolomanovi Slimákovi spoločnosť, pochopiteľne, psy. Vstup do&nbsp;kancelárie a&nbsp;možnosť ohrievať sa pri kachliach však mali len jazvečíky. A&nbsp;tie túto výsadu náležite využívali. Raz tam manželka odložila zákusky pre&nbsp;hostí a&nbsp;keď ich všetci vyšli privítať, jazvečíky zostali vnútri. Záver si už ľahko domyslíte: Po&nbsp;návrate zostala misa prázdna! „No psy sme nepotrestali, lebo nie ony, ale my sme urobili chybu.“

Mária Slimáková, manželka pána Igora, má takisto veľa spomienok na&nbsp;uznávaného odborníka. „Obidvaja, môj nebohý svokor aj manžel, boli vždy úžasne skromní. Nikdy sa nechválili tým, čo v&nbsp;poľovníckej kynológii dokázali. Niekedy som sa až hnevala a&nbsp;manželovi dohovárala: ‚Prečo si, prosím ťa, ticho, keď vieš, že si to urobil ty? A&nbsp;niekto iný si privlastní zásluhy!“ Kolomana Slimáka poznala ako mimoriadne spravodlivého a&nbsp;pracovitého človeka. Nehľadel na&nbsp;to, či išlo o&nbsp;blízku alebo vzdialenejšiu osobu, svoju pravdu si vždy obhajoval. „Keby sa napríklad môj manžel, jeho syn, dopustil na&nbsp;poľovačke nejakej chyby, určite by si to vypil až do&nbsp;dna. To, čo Koloman Slimák urobil pre&nbsp;kynológiu, vnímal ako bežnú prácu a&nbsp;neočakával žiadne ocenenia,“ dodáva.

Koloman Slimák sa väčšinou zúčastňoval na všetkých vrcholových skúškach poľovných plemien psov. Ak súťažiaci nepostupovali správne, neraz si vypočuli z jeho úst ostrú kritiku. Ale na druhej strane, prísny kynológ sa vedel aj zabaviť. „Po prvom dni bývalo spoločenské posedenie, kde sa rozprávalo, žartovalo i spievalo. Inžinier Milan Kanda a doktor Anton Dinka patrili k jeho škole, tí otca ináč nenazvali len ‚otecko náš‘. Jeho vrstovníci ho zase oslovovali Kalman bacsi, lebo vedel perfektne po maďarsky,“ hovorí Igor a so stiahnutým hrdlom pokračuje: „Keď v spoločnosti zavládla dobrá nálada, Milan s Antonom zaspievali otcovi jeho obľúbenú pieseň Sedí sokol na javori.“ Nevesta Mária dodáva, že svokra a&nbsp;manžela si vážila aj preto, že na&nbsp;podobných akciách nikdy nepodľahli alkoholu, všetky zvládali dôstojne. A&nbsp;bolo ich skutočne veľa na&nbsp;domácej pôde i&nbsp;v&nbsp;zahraničí. Ako medzinárodní rozhodcovia napríklad hodnotili psy na&nbsp;skúškach v&nbsp;bývalej Nemeckej demokratickej republike, v&nbsp;Maďarsku, Rakúsku, ale aj inde. A&nbsp;to spolu s&nbsp;dnes už nebohými kynológmi – Vladimírom Pačesom, Jozefom Ondrom, doktorom Pavlom Moškom, Štefanom Krasňanským či Jánom Lantajom.

Aj keď bol už Koloman Slimák ťažko chorý a&nbsp;doma ležal pripútaný na&nbsp;lôžku, dianie v&nbsp;slovenskej kynológii neustále sledoval. Syn musel otcovi referovať o&nbsp;každej kynologickej skúške alebo memoriáli, o&nbsp;umiestnení psov s&nbsp;vodičmi, o&nbsp;víťazoch aj porazených. „Hoci bol otec oslabený, stálemu mu to dobre myslelo,“ uzatvára knihu spomienok pán Igor, ktorý v&nbsp;minulosti posudzoval pracovné výkony všetkých plemien stavačov, sliedičov a&nbsp;malých poľovných plemien. Zároveň bol rozhodcom z&nbsp;exteriéru pre&nbsp;všetky plemená stavačov. Člen Poľovníckeho združenia v&nbsp;Ivanke pri Dunaji „zavesil poľovníctvo na&nbsp;klinec“ pred niekoľkými rokmi. Pekné chvíle strávené v&nbsp;prírode mu aj dnes pripomína hrubosrstá jazvečíčka Beta.

Kynologické nebo prijalo syna nestora slovenskej kynológie

Výber pre vás

Kynologické nebo prijalo syna nestora slovenskej kynológie

Súvisiace články

Uskutočnilo sa vrcholové kynologické podujatie XXIII. Memoriál Kolomana Slimáka

Výber pre vás