Po týždňových letných dažďoch sa noc rozsvietila splnom mesiaca a dopoludnia žeravé slnko rozpálilo uležanú zem. Z horúcej zeme na strnisku vychádzal hustý závan, akoby horelo. Zver sa poskrývala do tieňa húštiny v lese, aj srnčia ruja bola veľmi slabá, odohrávala sa vo večernom prítmí lesa.

Aj september pokračoval v teplých dňoch, jelene v našom hradišstkom chotári stíchli a hneď od začiatku ruje a prvú čriedu jeleňa s jelenicami som zbadal až 25. septembra v lokalite Bobúľov pod posedom. Pekné slnečné jesenné rána som trávil na posede pod Agáčinou. Oproti do starej dubiny, čo vychádzala neširokým pásom do polí, chodieval veľký diviak. Už zvečera sa tam vždy tmolil a prerýval zem. V polovici októbra, keď už začalo opadávať lístie, som pomocou ďalekohľadu zistil, že je to kanec. Mal dokonalú siluetu staršieho kanca s dobre vyvinutým vysokým kohútikom s dlhými štetinami medzi ušnicami. Mrzelo ma, že som ho nikdy nemohol dostať na mušku mojej fotopušky.

V tú dobu sa odrazu v Agáčine pod posedom objavila diviačica s hŕstkou lanštiakov. Vychádzali z ležoviska z hlbokého jarku od Ďatlé zeme, keď sa zapadajúce slnko predieralo medzi tenké agáty a hrubé duby.. V tichu lesa som ich počul, hlavne mladé diviaky sa pri chôdzi zastavovali, hašterili sa a kvíkali. Aj keď ich diviačica usmerňovala, nič neplatilo.

Raz pod posedom diviačica v hrubej agáčine zastala, dvíhala široký rypák, pootvárala zúžený špicatý spodný pysk a náhle hlasito zhlboka stiahla dovnútra vzduch z povetria. Sedel som na posede ako prikovaný, nepohnem sa, aj keby mi mali nohy zdrevenieť, prebehlo mi mysľou. Oproti, v dubovom páse lesa šuchotal diviak – bol to známy kanec. Diviačica ho zacítila, jeho aktuálne samčie pachy ju veľmi vzrušili. Nedbala, že sedím skoro nad jej ostrým nosom, nevnímala pach človeka, ktorý tiež ide tým smerom. Ten pach, pach od samca, ktorý sprostredkúva zoznámenie je najsilnejší na svete. Ani potuchy som nemal ako budem fotografovať, vari to stojí za to? Ale ani dobre nevidím, len počujem, cítim a dobre vnímam, čo sa tu odohráva.

Diviačiky v Agáčine stále behajú, šantia, ako malé deti. Oranžový kotúč úplne zhasol a les sa náhle ponára do čiernej tmy. Vidím len pás role zaseknutý do lesa, medzi diviačicou a kancom. Zapískal drozd čierny a strmo preletel cez úzke pole do lesa. Na suchom lístí na zemi počujem tvrdé kroky, vzďaľujú sa od posedu, potom cítim ako sa diviačica otiera o kmene stromov, tam sú práve staré agáty s drsnou ryhovanou kôrou. A už sa ozýva aj kanec na druhej strane, zdá sa mi, že chrchle, či chŕka, skoro ako rujný daniel. Hlas vychádza z hrtana, ale zdá sa, že zvuk prechádza z časti aj cez nos a vibráciu nozdier upozorňuje

diviačicu na spoločné stretnutie. Tak som si to vysvetľoval, lebo po malej chvíli sa ozvala aj diviačica pestrou kombináciou kvíkavých a rozhorčených zvukov. A do kanca akoby strelil.. Vyletel z čierneho lesa cez pole a v lese pri diviačici nastala trma-vrma. Neviem dokedy to trvalo. O desiatej večer som utekal domov, žena sa už aj tak o mňa strachovala. Svadba sa teda konala na konci októbra. Diviačica je gravídna asi štyri mesiace.

Svadba bola úspešná. Chodil som často aj v zime do Agáčiny. Až koncom frebrára, keď bola agáčina aj okolie zahalené do snehu som ich uvidel, celú rodinku. Vtedy mrzlo, bola zima, ale mladým diviačikom nič nevadilo. Sú to takí malí otužilci. Ale nepostáli, neposedeli ani sekundu. Mladé boli v neustálom pohybe. Nemôže im byť teda zima. Ale diviačiky sa hrajú, keď majú vytvorené podmienky dokonalého pohodlia, keď majú dostatok potravy. Pri hre sa uvoľňujú aj rôzne zábrany a strachové reakcie a malé prasiatka sa učia nadväzovať kontakt s ostatnými súrodencami, ba potom aj s lanštiakmi aj ostatnými partnermi v čriede.

Diviačica často vstupuje do tejto hry a prvé čo urobí, oňucháva svoje deti postupne všetky a potom sa aj zdá, že najmladší, najmenší diviačik sa s matkou hrá a mazná. Ba zdá sa, že matka sa diviačikom prihovára, jemne vydychuje paru na mladé a tým sa jej rozochvejú aj nozdry. Zvuk je, zdá sa, dvojakej dimenzie – chrchľavý je znakom chvály a chrapľavý je pokarhanie. Či je to presne tak, to som sa len domnieval z pozorovania a počúvania. Najväčšia bitka medzi súrodencami nastane vtedy, keď jeden vyhrabe zo snehu niečo, trebárs aj obyčajný nejedlý konárik a druhý mu hneď skočí na šiju a chce mu ho zobrať. Vždy sa však bijú alebo šantia, tlačia sa o seba len dvaja súrodenci – tretí do konfliktu nezasahuje.

Okom fotografa: Zaostrené na DIVIAKY počas celého roku

Výber pre vás

Okom fotografa: Zaostrené na DIVIAKY počas celého roku

Súvisiace články

Na Devínskej Kobyle bude v stredu kolektívna poľovačka na diviaky

Premnožené diviaky robia vrásky poľovníkom aj veterinárom

Pozor, nestrieľať! DIVIAKOM nasadili žlté OBOJKY!

Od hladkosrstých jazvečíkov ho odhovárali. Ale ON ich nepočúvol!

Aujeszkého choroba stále straší! POZOR na to !

Pokiaľ ľudia zver v zime NEVYRUŠUJÚ, nehrozí im, že by ich napadla!

Výber pre vás