Chrastková je veľká lúka, možno aj desaťhektárová, a takmer v&nbsp;jej strede je krásna horáreň s&nbsp;dvoma manzardami. Veľa vody pretieklo krivoklátskym potokom od tých čias, kedy tu bol mladým lesníkom František Betka. V&nbsp;jednej izbe malo kanceláriu polesie, druhá slúžila ako spálňa pre hostí. Na tejto samote býval polesný a jeho maželka pri dome pestovala zeleninu a&nbsp;takisto zemiaky, ktoré, ako to už medzi horami býva, začali navštevovať diviaky. Nepomohli strašiaky, ani vlčiak priviazaný pri drevenej búde.

"Keď sme ráno prišli k&nbsp;zemiačnisku, videli sme božie dopustenie. Zemiaky zničené a pes i búda doslova obhádzané výkalmi. Bolo to do smiechu, ale aj jedu," zapomínal si František. Polesný mladého kolegu požiadal, či by s brokovnicou nezostal na noc varovať zemiaky. A on privolil. Na tú noc mu zostal ozaj silný zážitok. Čo sa prihodilo? Pokračovanie na ďalšej strane.

Takto prerozprával svoj zážitok pre PaR:&nbsp; "Okolo polnoci naozaj prišiel diviak. Podľa stopy a výšky musel mať vyše dvesto kilogramov. Bol známy v šírom okolí a nejeden poľovník kvôli nemu prebdel pár nocí, ale nikto nemal šťastie. Nemal som ho ani ja, hoci mi k nemu chýbalo málo. Keď diviak čosi zbadal, zafučal ako mašina, a už ho nebolo. Zmizol v lese smerom na Kozie rohy. Rozmýšľal som, ako ma mohol spozorovať, lebo vietor som mal dobrý – fúkal dolu dolinou. V žiadnom prípade ma nemohol zavetriť. Svoje miesto som neopustil dúfajúc, že by sem zablúdi ešte nejaký lanštiak. Asi o pol hodiny som počul, ako ide po diviakovej stope diviačica s prasiatkami. Keď som ich mal takmer na dostrel, zagrúlili, zafučali, a už ich nebolo. Opäť ma to prekvapilo, lebo, ako som už spomenul, mal som dobrý vietor. Tak som si povedal, že si trochu zdriemnem. Aj na mňa prichádzal mikrospánok, keď ma zobudil zvuk praskajúcej halúzky. V jarku, asi tridsať metrov odo mňa, som zbadal niečo ako obrovského diviaka. Zachoval som pokoj a zisťoval, kde má hlavu a kde zadok. Lenže po pár sekundách, ktoré sa mi zdali byť večnosťou, sa domnelý diviak postavil a začal nadávať. Z diviaka sa vykľula babka postavou rovnako široká ako vysoká.

V šoku som odlomil mladý stromček buka a milú dámu s ním poriadne vyobšíval. Neskôr som to oľutoval. Po čase som sa s ňou totiž stretol v dedine. Veľmi škaredo mi nadávala, ale našťastie som jej dostatočne nerozumel, takže som ani nemohol oponovať. Iba som sa usmieval ako mesiačik, a to ju ešte viac nahnevalo. Obrátila sa ku mne chrbtom, zdvihla sukňu a ukázala mi zadok. Ľudia, ktorí to sledovali, sa išli popučiť od smiechu."

Mienil uloviť diviaka, ten sa postavil a začal nadávať. TOTO stojí za prečítanie!

Výber pre vás

Mienil uloviť diviaka, ten sa postavil a začal nadávať. TOTO stojí za prečítanie!

Súvisiace články

Srdce i rozum: Takto diviačia matka opatruje svoje dietky

Keď sa píše história: píše sa rok 1961 rozbiehajú sa poľovačky na diviaky

SPÚŠŤA sa KAMPAŇ: Zastavme africký mor ošípaných!

Niektoré fotografie VÁM VYRAZIA dych! Pozrite sa čo zachytila naša fotopasca!

SKUTOČNÝ príbeh, ktorý naháňa zimomriavky: Diviaky narazili na stopu postreleného srnca a ...

Liek na AMO? Preventívne zaberá štedré zástrelné a nélezné

Výber pre vás