Pekné slnečné jesenné rána som trávil na posede podagáčinou v našom hradištskom chotári. Oproti dostarej dubiny, čo vychádzala neširokým pásom do polí, chodieval veľký diviak. Už zvečera sa tam tmolila prerýval zem. V polovici októbra, keď začalo opadávať lístie, som pomocou ďalekohľadu zistil, že je to starší kanec. 

Mal dokonalú siluetu s dobre vyvinutým vysokým kohútikom a dlhé štetiny medzi ušnicami. Mrzelo ma, že som ho nemohol dostať na mušku svojej fotopušky.Vtedy sa odrazu v agáčine pod posedom objavila diviačica s hŕstkou lanštiakov. Vychádzali z hlbokého jarku od Ďatlé zeme, keď sa zapadajúce slnko predieralo medzi tenké agáty a hrubé duby.V tichu lesa som ich počul, hlavne mladé sa pri chôdzi zastavovali, hašterili a kvíkali. Aj keď ich diviačica usmerňovala, nič neplatilo.

Raz v hrubej agáčine pod posedom diviačica zastala, dvíhala široký rypák, pootvárala zúžený špicatý spodný pysk a hlasito zhlboka nasala vzduch. Sedel som naposede ako prikovaný. Nepohnem sa, ajkeby mi mali nohy zdrevenieť, prebehlomi mysľou. Oproti, v dubovom páse lesa, šuchotal známy kanec. Diviačica ho zací‑ tila, jeho aktuálne samčie pachy ju veľmi vzrušili. Nedbala, že sedím skoro nad jej ostrým nosom, nevnímala pach človeka, ktorý tiež ide tým smerom. Diviačiky v agáčine stále behajú, šantia ako malé deti. Oranžový kotúč úplne zha‑ sol a les sa náhle ponára do čiernej tmy. Vidím len pás role zaseknutý do lesa, medzi diviačicou a kancom. Zapískal drozd čierny a strmo preletel cez úzke pole do lesa. 

Na suchom lístí na zemi počujem tvrdé kroky, vzďaľujú sa od posedu, potom cítim, ako sa diviačica otiera o kmene stromov. Tam sú práve staré agáty s drsnou ryhovanou kôrou. A už sa ozýva aj kanec na druhej strane. Chrchle či chŕka, skoro ako rujný daniel. Hlas mu vychádza z hrtana, ale zdá sa, že zvuk prechádza sčasti aj cez nos a nozdry vibrujú. Pozýva diviačicu na stretnutie. Tak som si to vysvetľoval, lebo po malej chvíli sa ozvala aj diviačica pestrou kombináciou kvíkavých a rozhorčených zvukov. A do kanca ako by strelil. Vyletel z čierneho lesa cez pole a v lese pri diviačici nastala trma‑vrma. Neviem, dokedy to trvalo. O desiatej večer som utekal domov, žena sa už aj tak o mňa strachovala.

Svadba sa teda konala na konci októbra. A bola úspešná. Diviačica je gravidná asi štyri mesiace. Chodil som do agáčiny aj v zime, no až koncom februára, keď bola príroda zahalená do snehu, som ich uvidel, celú rodinku. Vtedy mrzlo, ale mladým diviačikom nič neprekážalo. Sú to takí malí otužilci. Nepostáli, neposedeli ani sekundu. Boli neustále v pohybe. Nemôže im byť teda zima. Diviačiky sa hrajú, keď majú vytvorené podmienky dokonalého pohodlia a dostatok potravy. Pri hre sa uvoľňujú zábrany, malé prasiatka sa učia nadväzovať kontakt aj s lanštiakmi a ostat‑ nými v čriede. Diviačica často vstupuje do tejto hry a prvé, čo urobí, oňucháva postupne všetky svoje deti. A hľa, ako sa s tým najmenším mazná.

Matka sa diviačikom prihovára, jemne na ne vydychuje teplú paru, až sa jej rozochvejú nozdry. Zdá sa mi, že chrchľavý zvuk je znakom chvály a chrapľavý pokarhaním. Najväčšia bitka medzi súrodenca mi nastane, keď jeden vyhrabe zo snehu niečo, trebárs obyčajný nejedlý konárik. Druhý mu hneď skočí na šiju a chce si to vziať. Zakaždým sa bijú alebo šantia, tlačia sa k sebe len títo dvaja súrodenci. Tretí do konfliktu nezasahuje

FOTOPOTULKY: Otužilé diviačiky, svadba aj rodinný album

Výber pre vás

FOTOPOTULKY: Otužilé diviačiky, svadba aj rodinný album

Súvisiace články

TOTO je 5 najlepších psích plemien vhodných aj do bytu!

So psom robí skutočné zázraky: Stačí TÁTO čarovná formulka?

FOTOALBUM Nie je sýkorka ako sýkorka: Poznáte ich všetky?

AKO NA TO? Tajomstvo skvelých záberov vodných vtákov

FOTO Malé predátory číhajú v zime zo zeme aj vzduchu

ZÁBERY, ktoré stoja za to: Fotopuška na potulkách po Orave

DESAŤ najväčších psích maznákov: Zahrnú vás láskou!

Výber pre vás