Veď, ktože je nemecký majster Petz, rusínsky Maco Macovič, ruský Michail Ivanovič, rumunský frate Nikolae, nórsky Mamme alebo švédsky Nalle? Predsa náš medveď hnedý alebo, jednoducho, maco. Milý symbol, ale aj veľká šelma. Starí Rimania ho nazývali ursus a švédsky prírodovedec Karl von Linné ho vo svojom diele Systema naturae v roku 1758 označil pre vedu ako Ursus arctos.

Pôvod všetkých dnes žijúcich druhov medveďov odvodzujeme od prašeliem – amficyonidov (Amphicyonidae). Žili v starších treťohorách, približne pred 50 miliónmi rokov. Podľa vzorca chrupu ich vedci dlho považovali za predchodcov iba psovitých šeliem. Až po náleze viacerých neporušených lebiek sa podarilo na základe stavby sluchového aparátu zistiť, že amficyonidi boli spoločnými predkami nielen psovitých šeliem, ale aj medveďov. Zaujímavé je, že ďalšími výskumami, tentokrát už nielen osteologickými, ale aj serologickými, sa podarilo zistiť príbuznosť medveďov s tuleňmi. Mali spoločného predka medzi amficyonidmi. Ako samostatná čeľaď začínajú medvede vystupovať až začiatkom miocénu, asi pred 30 miliónmi rokov. Patria tak k najmladším vývojovým skupinám. V tých časoch nepresahovali veľkosť líšky a z fosílnych nálezov je známych oveľa viac druhov ako ich žije dnes. Úplne vymreté vývojové vetvy medveďov sú mladotreťohorné podčeľade Agriotheriinae a Hemicioninae. Obe boli rozšírené po celej severnej pologuli, teda v Eurázii a v Severnej Amerike. Agriotheriinae sa ako jediná skupina medveďov v mladších treťohorách rozšírili až do tropických oblastí Afriky. Medvede boli prevažne bylinožravé, ale vďaka veľkosti, strašným pazúrom a silným zubom nemali v prírode vážnych nepriateľov. 

Až do štvrtohôr, keď sa v ich životnom priestore objavili naši predkovia. Jednou z obľúbených koristí praľudí sa stal práve jaskynný medveď (Ursus spelaeus). Bol asi o tretinu väčší ako v súčasnosti žijúce medvede, mal pomerne kratšiu lebku s vysokým čelom a súdiac podľa chrupu (nevyvinuté trháky) bol takmer úplným bylinožravcom. Predpokladáme, že posledné jaskynné medvede žili ešte koncom ľadovej doby a príčinou ich vyhynutia pred 10- až 12-tisíc rokmi bol práve paleolitický pračlovek. V zimnom období pri nedostatku inej potravy, medvede sústredené v jaskyniach predstavovali vítanú korisť. <a rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/fotostory/prinasame-vam-niekolko-zaujimavosti-medvedieho-zivota?itm_brand=polovnictvoarybarstvo" target="_blank">Medveď </a>však bol pre praľudí nielen potravou, ale aj kultovým zvieraťom. Svedčia o tom mnohé kresby na stenách jaskýň a umne zostavené kamenné schránky s hlavami medveďov. Zo starých runových textov nájdených na území Fínska sa dozvedáme, že medvede tam kedysi považovali takmer za rovnocenné bytosti s ľuďmi a po ulovení im prejavovali úctu. U niektorých severosibírskych kmeňov, Giljakov z povodia Amuru, Ainov, Jakutov aj Evenov sa kult uctievania medveďov zachoval takmer do 20. storočia.

V Európe začali medvede ubúdať až s intenzívnejším klčovaním a vypaľovaním lesov, ktoré sa menili na úrodné polia a pastviny. Napríklad ešte v roku 1601 zastrelili v Nemecku pri Brandenburgu ozrutu s hmotnosťou 412 kilogramov. Potom to začalo ísť s medveďmi z kopca, najmä v západnej Európe. Vyhubili ich v Dánsku, Holandsku a vo Francúzsku. Posledný nemecký medveď padol v bavorských Alpách v roku 1835, v Čechách na Šumave v roku 1856, na Morave na Hukvaldsku v roku 1893, vo Švajčiarsku v roku 1904. V porovnaní s tým mali medvede v rozsiahlych lesoch na území Slovenska hotové eldorádo. Len občas ich vyrušili panské poľovačky. Správy z archívov nám poskytujú určitú predstavu o situácii ešte začiatkom 20. storočia. Napríklad v roku 1901 na poľovačke, ktorú usporiadal gróf Andráši v okolí Krásnej Hôrky, za jediný deň ulovili 11 medveďov. Štatistiky z rokov 1910 až 1915 potvrdzujú v rámci jedinej stolice – Gemerskej, 50 úlovkov tejto šelmy. Zvlášť veľa medveďov žilo v lesných komplexoch Liptova a Oravy. Napríklad v Dolnokubínskom chotári napočítali v roku 1876 dovedna 17 jedincov. Prišla však prvá svetová vojna a neušetrila ani slovenské medvede. Narukovali páni horári, poriadok v lesoch upadol a ľuďom sa dostali do rúk zbrane a strelivo. Nebolo ochrancov a pre slovenské medvede nastali ťažké časy. Zabíjali ich bohatí i chudobní, pastieri, poľovníci aj pytliaci. Po vojne riešenie hospodárskych a politických problémov zatláčalo do úzadia otázky ochrany ohrozených druhov. V rokoch 1926 až 1929 bolo úradne hlásených 189 odstrelov medveďa, no keď v sezóne 1931/1932 zisťovali počet žijúcich, dospeli k dvojmiestnemu číslu. Na Slovensku vraj žilo vo voľnej prírode už len okolo 20 medveďov. Preto v roku 1932, doslova v hodine dvanástej, vyšlo nariadenie krajského prezidenta č.127203/14-32, ktoré zakazovalo<a rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/polovnictvo/povolili-odstrel-15-medvedov-na-liptove-ochranari-reaguju?itm_brand=polovnictvoarybarstvo" target="_blank"> poľovať na medvede</a>. Plnú ochranu získal medveď až v roku 1947, po zrušení ustanovenia § 13 zák. čl. XX. z roku 1833, ktoré povoľovalo na súkromných pozemkoch hubiť medvede kedykoľvek a akokoľvek. Na medveďa sa začalo hľadieť ako na neoddeliteľnú súčasť prírodných hodnôt krajiny.

Okrem človeka nemá medveď hnedý takmer žiadneho nepriateľa. Len zriedkavo, na Ďalekom východe, kde sa areál jeho výskytu občas prekrýva s teritóriom najväčšej mačkovitej šelmy – tigra sibírskeho, sa v čase najväčšej núdze skrížia záujmy oboch velikánov. Zriedkavé sú prejavy kanibalizmu, keď väčší medveď zabije a zožerie menšieho. V severských oblastiach sa niekedy svorka vlkov odváži dorážať na medvedie mláďa, ale to zúrivo bráni medvedica. Ako ochrankyňa mláďaťa sa postaví aj človeku. Ani náš „slovenský“ medveď nie je žiadne neviniatko. Je to mocná šelma, našťastie pre nás veľmi plachá a opatrná. Keď zacíti ľudský pach, zmizne tak rýchle a nečujne, že človek často ani netuší ako blízko bol medveďovi. Zo zmyslov má najlepšie vyvinutý sluch a čuch, zrak je slabší, no i tak postrehne v teréne pohyb človeka na 200 – 300 metrov. Medveď je u nás chránený, loví sa len na výnimky. Úžitok z jeho úlovenia je v civilizovaných krajinách vcelku malý. Kedysi sa tuk používal v ľudovom liečiteľstve. V súčasnosti sa cení predovšetkým kožušina a lebka ako trofej. Niektoré sibírske kmene však ešte donedávna lovili medvede pre mäso, tuk a kožušinu. Medvedia pečeň bývala pre sibírskych lovcov jediným, ale veľmi výdatným zdrojom vitamínu A.

Medvede sú spravidla samotárske, iba v období párenia sa obe pohlavia vyhľadávajú. Tam, kde je viac medveďov, dochádza medzi samcami k súbojom. Strašný rev bojujúcich samcov počuť na veľké vzdialenosti, hoci ináč je medveď zviera mĺkve a iba zriedka sa ozýva hlbokým mrmlaním. U nás sa medvede pária od mája do júla. Samica vrhá spravidla dve, zriedka tri, alebo jedno mláďa v zimnom brlohu. Mláďatá sa rodia holé, slepé a mimoriadne malé. Pri narodení nie sú väčšie ako veverička. Očká sa im otvárajú v 28. až 31. dni života. Samica si ich v brlohu pridŕža tlapou v hustej srsti na prsiach. Mladé medvieďatká sú veľmi chúlostivé a citlivé na zimu. Aj mláďatá ľadového medveďa si vyžadujú v dojčenskom veku teplotu okolo 28 stupňov Celzia. U nás vychádza medvedica s mláďatami z brloha až v polovici apríla a ak je chladno, tak aj neskôr. To ostatné medvede opúšťajú zimný brloh už v marci. Pri opúšťaní brlohu majú medvieďatká už hustú srsť, vážia 3 až 5 kilogramov a groteskne sa batolia okolo svojej veľkej mamy. Pre medvede je typické, že zimu prespia. V skutočnosti nejde o pravý <a rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/polovnictvo/zimny-spanok-medveda-zavisi-viacerych-faktorov?itm_brand=polovnictvoarybarstvo" target="_blank">zimný spánok</a>, aký majú niektoré hlodavce, napríklad syseľ, svišť alebo aj plch a škrečok. Medveď si cez leto a jeseň nazhromaždí hojnú zásobu podkožného tuku, z ktorého bude počas zimy čerpať energiu. Potom si niekde pod vývratom alebo skalným previsom pripraví brloh, skrúti sa v ňom do klbka a spokojne podriemkáva. Ešte pred zaľahnutím sa dôkladne prečistí, 3-4 dni už nič nežerie, iba pije vodu, napokon si napchá žalúdok ihličím, aby mu zneutralizovalo žalúdočné šťavy a pokojne zaspí. Počas spánku nič nevylučuje, trávi iba tuk. Svalstvo ostáva takmer neporušené, pretože baktérie v močových cestách menia pomocou enzýmov kyselinu močovú na amoniak a ten sa mení na aminokyseliny, ktoré tvoria svalovú hmotu. I samotný pôrod a dojčenie je dobrým dôkazom, že medvede neupadajú do zimnej strnulosti so spomaleným pulzom a zníženou telesnou teplotou.

Čo ste o medveďoch možno nevedeli: Kronika rodu Ursus

Výber pre vás

Čo ste o medveďoch možno nevedeli: Kronika rodu Ursus

Súvisiace články

Zvládnu aj tuhú zimu: Ktoré vtáky zimujú na Slovensku?

Pes podľa znamenia horoskopu: Ktorý sa k vám hodí najviac?

Lepší než tréneri: 10 psov, s ktorými si môžete ísť ráno zabehať

5 mýtov o psoch, ktorým ľudia stále veria: Číslo 3 je fakt nebezpečné!

TOP 10 najintelgentnejších psov sveta: Číslo 9 mnohých prekvapí

Výber pre vás