Vedecké mená uvedené spolu s menom autora sú jedinečné, pod konkrétnym označením sa vždy rozumie len jeden druh či rod. Kým však neexistovali počítačové databázy, objavitelia nových druhov museli prácne pátrať v literatúre, či konkrétny názov už niekto nepoužil. Pri nedôslednosti dochádzalo aj k duplicite. Napríklad Boletus pinicola bol hríb sosnový a zároveň drevokazná huba práchnovček pásikavý. Súčasné mená Boletus pinophilus a Fomitopsis pinicola ich už zreteľne odlišujú. Pre bežných hubárov sú prijateľnejšie slovenské názvy. Keď sa povie kuriatko jedlé či muchotrávka červená, takmer každý vie, o ktorú hubu ide.

No za uplynulé polstoročie sa so slovenskými menami akoby roztrhlo vrece. Niektorí hubári dnes volajú plamienku zamatovohlúbikovou, iní zimnou, pričom je to rovnaká huba s latinským menom Flammulina velutipes. Obľúbené sú ľudové názvy. <strong>Napríklad hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus) sa v niektorých regiónoch volá „kladovka“, inde „chladnačka, čo má zrejme pôvod v slove chlad. Rastie totiž v chladných mesiacoch roka. Pre bledo sfarbenú hlivu bukovú ľud pohotovo vytvoril názov „bila kladnačka“, hoci tá sa chladu vyhýba a rastie v teplejšej časti roka.</strong>

Ak by ste si pod slovom „zapach“ predstavovali páchnucu hubu blízku hadovke smradľavej, boli by ste ďaleko od pravdy. Takto totiž mnohí hubári na východnom Slovensku volajú hríb dubový (Boletus reticulatus). Okrem „dubáka“ by ste sa v regiónoch stretli aj s menami „tvrdoš“ či „pencurák“. Podobný hríb bronzový (Boletus aereus) s nápadne tmavým klobúkom dostal v okolí Košíc pomenovanie „dubak s čarnu hlavu“, v okolí Poltára zasa „čierny dubák“. Napríklad barania hlava však na Záhorí označuje kučierkú veľkú (Sparassis crispa), v stredoslovenských regiónoch vatovec obrovský (Calvatia gigantea) a na východe hojne rastúci trúdnik klobúčkatý (Polyporus umbellatus). <strong>No posúďte, nie sú predsa len jednoduchšie tie latinské názvy?</strong>

Iný kraj, iná huba: Prečo by ste mali vedieť po latinsky!

Výber pre vás