<p>Zomrela sedemnásť dní pred dovŕšením sedemdesiatky. Ochrankyňa zvierat, bádateľka, maliarka, spisovateľka. Žena s&nbsp;komplikovanou povahou sa k&nbsp;svojmu okoliu nesprávala vždy vyberane, často sa s&nbsp;ľuďmi dostávala do konfliktov, v&nbsp;komunikácii používala rozkazovačný tón. Jedným slovom, líšila sa od davu, no bola to žena, ktorá veľmi tvrdo pracovala. Mala vlastnú víziu, dokázala si veci zorganizovať a&nbsp;dotiahnuť do konca. Napísala sedemnásť kníh o&nbsp;živote v&nbsp;africkej prírode, po celom svete sa z&nbsp;nich predalo päť miliónov. Dosiahnutých cieľov však bolo v&nbsp;jej živote oveľa viac.</p>

<h3>Pokračovanie na ďalšej strane...</h3>

<h3>Z&nbsp;dcéry syn</h3>
<p>Na svet prišla ako Friederike Victoria Gessnerová v&nbsp;Opave vo vtedajšom rakúskom Sliezsku. Bola prostredná z&nbsp;troch dcér a&nbsp;jej otec sa nikdy nezmieril s&nbsp;tým, že sa mu narodilo ďalšie dievča a&nbsp;nie syn. Trval na tom, aby nosila chlapčenské šaty, a&nbsp;aj keď ju všetci v&nbsp;rodine volali Fifi, on ju tvrdohlavo oslovoval Fritzi. Ani matka jej neprejavovala žiadne city a&nbsp;nevenovala jej pozornosť. Voľný čas preto Fifi najradšej trávila sama, v&nbsp;prírode pri rieke Moravici neďaleko dedinky Kružberk. V&nbsp;malebnom prostredí údolia Moravice sa zrejme začal formovať jej vzťah k&nbsp;prírode, ktorý bohato a&nbsp;zmysluplne zúročila v&nbsp;dospelom živote. Miesta, kde sa malá Friederike rada túlala, sa ako spomienka na túto významnú ženu nezachovali, v&nbsp;50.&nbsp;rokoch minulého storočia v&nbsp;tých v&nbsp;končinách vyrástla Kružberská priehrada. V&nbsp;jej rodnom dome, vo vile Friederike, vzniklo na jej počesť v&nbsp;80.&nbsp;rokoch súkromné múzeum, no o&nbsp;desaťročie neskôr vilu pohltili plamene a&nbsp;zhorela do tla. A&nbsp;s&nbsp;ňou aj väčšina dokumentov, ktoré by viac priblížili rané obdobie Joy Adamsonovej.</p>

<p>Existujú však fakty, ktoré prinášajú pohľad na jej rodinné zázemie. Friederikina rodina patrila k&nbsp;sudetským Nemcom, k&nbsp;strednej vrstve, otec Viktor Gessner bol stavebný radca, matka Traute pochádzala z&nbsp;významnej podnikateľskej rodiny Weisshuhnovcov. Práve tá sa výrazne podpísala pod rozvoj opavského regiónu. Predovšetkým starý otec Karl Weisshuhn, úspešný a&nbsp;bohatý majiteľ papierne, osobnosť veľkého formátu. Výrazný vplyv mal aj na vnučku Friederike. Naučil ju, aby sa nebála pustiť do nezvyčajných projektov, odlišovať sa od ostatných, byť výnimočná.</p>
<h3>Pokračovanie na ďalšej strane...</h3>

<p>Popri týchto radách jej prízvukoval, že musí byť skromná, rozumne využívať bohatstvo a&nbsp;časť z&nbsp;neho dávať na dobročinné účely. Keď dovŕšila dvanásty rok, rodičia sa rozviedli. Po ich rozchode sa v&nbsp;roku 1922 presťahovala do Viedne k&nbsp;babičke. Rodný kraj však milovala naďalej a&nbsp;do osemnástich rokov sa tam pravidelne vracala. Po jednej z&nbsp;rodinných poľovačiek v&nbsp;lesoch neďaleko Moravice prvýkrát začala vážne uvažovať o&nbsp;ochrane zvierat. Na popud príbuzných zastrelila srnca, o&nbsp;čom neskôr napísala: <em>„Keď som ho skolila, roztriasla som sa od hrôzy. Nechápala som, ako som sa mohla roznežniť nad zvieraťom, obdivovať jeho krásu a&nbsp;vzápätí ho zabiť. V&nbsp;tej chvíli som si nedokázala vážiť samu seba.“</em></p>

<p>Viedenské obdobie v&nbsp;živote mladého dievčaťa bolo šťastné. Rozvíjala svoje nadanie na kreslenie, študovala hudbu, venovala sa sochárstvu, navštevovala kurz pre módne návrhárky a&nbsp;začala študovať medicínu. V&nbsp;rakúskej metropole v&nbsp;tom čase patrila k&nbsp;najatraktívnejším mladým dámam. O&nbsp;mužskú pozornosť nemala núdzu, ale nadväzovala vzťahy, ktoré nemali šťastný koniec. Po jednom rozchode podstúpila interrupciu, nasledovali komplikácie a&nbsp;prišla o&nbsp;možnosť stať sa matkou. Chladné rodinné prostredie, najmä matkin citový nezáujem a&nbsp;otcovo zle skrývané sklamanie sa veľmi výrazne podpísali pod emotívnu nestálosť budúcej bádateľky. Celý život hľadala lásku. Hľadala ju však dosť extrémnym spôsobom. Šlo jej o&nbsp;lásku bezpodmienečnú, no sama takú nedokázala poskytnúť. Svedčia o&nbsp;tom aj jej tri manželstvá.</p>
<h3><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></h3>

<h3>Láska z lode</h3>
<p>Prvýkrát sa vydávala v&nbsp;roku 1935. Jej vyvoleným sa stal bankový úradník židovského pôvodu barón Viktor von Klarwill. Vzhľadom na Hitlerovu rozpínavosť a&nbsp;rozmáhajúci sa fašizmus sa rozhodol nájsť pre seba i&nbsp;Friederike nový domov. Tým sa mala stať Keňa, pretože v&nbsp;tom čase čierny kontinent pokladal za bezpečnejší než Rakúsko. V&nbsp;roku 1937 sa teda Friederike na manželov popud vybrala do Afriky a&nbsp;mala tam pripraviť pre oboch zázemie. Počas dlhej cesty loďou do Kene sa však zamilovala do švajčiarskeho botanika a&nbsp;maliara Petra Ballyho. Nasledoval rozvod a&nbsp;v&nbsp;roku 1938 druhé manželstvo. Vtedy prišla k&nbsp;menu Joy. Premenoval ju jej manžel, tvrdil, že mu priniesla do života radosť. Životného druha sprevádzala na výpravách po Južnej Afrike. Zasvätil ju do krás africkej prírody, radil jej, ako si má zdokonaliť techniku kreslenia.</p>

<p>Keď Joy odchádzala z&nbsp;Viedne do Kene, zaumienila si, že novej krajine chce byť prospešná. Chcela vykonávať takú prácu, ktorá jej druhej domovine prinesie trvalý osoh. Začala sa preto venovať kresbám rastlín, zdokumentovala zanikajúce druhy a&nbsp;rovnako chcela zachytiť podobu príslušníkov jednotlivých kmeňov v&nbsp;Keni. Podarilo sa jej to na sto percent. Vytvorila asi osemsto botanických a&nbsp;kmeňových kresieb. Dovtedy boli botanické obrázky čiernobiele. Až Joy naplno zachytila farebnú tropickú prírodu s&nbsp;africkým svetlom. Preto sú jej kresby také dokonalé. Za kolekciu kveteny dostala medzinárodné ocenenie. Vďaka nej existujú autentické portréty kmeňov, ktoré už zanikli, zachytila pestrosť ich odievania a&nbsp;zvyky. Pre svoju jedinečnosť tvoria národný poklad a&nbsp;sú súčasťou stálej expozície Kenského národného múzea v&nbsp;Nairobi.</p>
<h3>Pokračovanie na ďalšej strane...</h3>

<p>Po tomto úspechu prišlo obdobie, na ktoré nerada spomínala. Po príchode do Kene vyhlásila, že je Rakúšanka. Tieto slová neskôr po vypuknutí svetového vojnového konfliktu vyvolali k&nbsp;jej osobe nedôveru a&nbsp;podozrievavosť v&nbsp;belošskej komunite v&nbsp;Nairobi, ktorú koncom 30.&nbsp;rokov tvorili z&nbsp;90 percent Briti. Mínusom bolo aj to, že neovládala dobre angličtinu, ťažko jej bolo rozumieť, rozprávala veľmi emotívne, výbušne. Počas druhej svetovej vojny bola dokonca krátko internovaná ako zajatkyňa v&nbsp;tábore, pretože ju britské úrady považovali za Nemku. Po prepustení do jej života vstúpil tretí muž. Na jednu výpravu si s&nbsp;vtedajším manželom zavolali skúseného sprievodcu a&nbsp;znalca Afriky Georgea Adamsona. Preskočila iskra, nasledoval rozvod s&nbsp;druhým partnerom a&nbsp;svadba s&nbsp;tretím. To všetko v&nbsp;roku 1944. George prišiel do Kene o&nbsp;trinásť rokov skôr než Joy. Prešiel viacerými povolaniami: hľadal zlato, obchodoval s&nbsp;kozami, bol profesionálny lovec na safari. Keď sa zoznámil s&nbsp;Joy, už šesť rokov pracoval ako uznávaný a&nbsp;rešpektovaný strážca zvierat. Na starosti mal takzvanú severnú provinciu, do ktorej patrili neobývané územia v&nbsp;severnej časti Kene.</p>

<p>V&nbsp;prvých rokoch manželstva veľa času strávili v&nbsp;buši. George zasvätil Joy do zákonitostí divočiny, učil ju, ako prežiť v&nbsp;drsnej prírode. Vedomosti nasávala rýchlo a&nbsp;bola z&nbsp;nej výborná spoločníčka počas náročných výprav v&nbsp;buši. Podnikali ich na ťavách alebo osloch a&nbsp;Joy sa nikdy nesťažovala. Mala skvelú fyzickú kondíciu, neprekážali jej choroby, nepohodlie ani jednoduchá strava. Na dlhé výpravy si brávali len ryžu vo vreciach, ktoré naložili na mulice. K&nbsp;nej konzumovali mäso z&nbsp;ulovených zvierat, jedli divorastúce ovocie a&nbsp;pili prevarenú vodu z&nbsp;riek. Pochodili miesta, kam dovtedy nevkročila noha žiadneho Európana. V&nbsp;roku 1956 sa rozhodli usadiť a&nbsp;vtedy sa stala udalosť, ktorá im priniesla celosvetovú pozornosť a&nbsp;z&nbsp;Joy spravila legendu. Do ich domácnosti pribudol ďalší člen – levica Elza.</p>
<h3><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></h3>

<h3>Elza a&nbsp;jej potomkovia</h3>
<p>V&nbsp;roku 1956 sa George Adamson s&nbsp;kolegom vybrali zastreliť ľudožravého leva, ktorý terorizoval niekoľko dedín. Pri pátraní po ňom nechtiac vyplašili levicu a&nbsp;tá na nich zaútočila. George ju zastrelil, mysliac si, že ide o&nbsp;hľadaného ľudožrúta. Vzápätí však zistil, že levica bránila tri mláďatá, ktoré sa na neho ustrašene pozerali z&nbsp;krovia. Rozhodol sa zachrániť ich. Levíčatá odviezol do tábora v&nbsp;oblasti Meru, kde so ženou v&nbsp;tom čase žili. Joy chcela všetky tri vychovať sama, ale ako rástli, začínali byť nebezpečné a&nbsp;starostlivosť o&nbsp;ne bola čoraz náročnejšia.</p>

<p>Nakoniec dve umiestnili v&nbsp;zoologickej záhrade v&nbsp;holandskom Rotterdame a&nbsp;najslabšie a&nbsp;najmenšie z&nbsp;trojice, ktorému dali meno Elza, si nechali. No hneď na začiatku si povedali, že z&nbsp;nej nechcú spraviť celoživotného zajatca. Elza sa voľne pohybovala v&nbsp;rezervácii alebo ju manželia brávali na potulky autom v&nbsp;buši. Keď z&nbsp;nemotorného levíčaťa vyrástla mladá levica, začali ju pripravovať na samostatný život v&nbsp;divočine. Experiment sa podaril, jedného dňa poslúchla volanie krvi a&nbsp;odišla. Zostávala však nablízku. Našla si druha a&nbsp;priviedla na svet tri mláďatá. Prišla sa nimi pochváliť aj Adamsonovcom. V&nbsp;roku 1961 sa vrátila naposledy. Prišla zomrieť tam, kde vyrástla. Elza uhynula zrejme po uhryznutí kliešťom. Jej potomkovia už boli dosť veľkí, aby sa o&nbsp;seba dokázali postarať. Boli však súčasťou svorky, ktorá farmárom zabíjala dobytok. Mladé levy preto odchytili a&nbsp;previezli do tanzánijskej rezervácie v&nbsp;Serengeti.</p>
<h3><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></h3>

<h3>Zámožná a&nbsp;skromná</h3>
<p>Joy si uvedomovala, že pokiaľ šlo o Elzu, pustili sa s manželom do jedinečného projektu. Preto o skúsenostiach s návratom šelmy do prírody napísala na začiatku 60. rokov knihu Príbeh levice Elzy. Okamžite sa stala bestsellerom, preložili ju do dvadsiatich piatich jazykov, o štyri roky neskôr podľa nej nakrútili film Volanie divočiny. U divákov zožal obrovský úspech. Nasledovala ďalšia skvelá filmová snímka z Joyinho pera Obkľúčení slonmi. Autorka cestovala po svete, zúčastňovala sa na spoločenských akciách, v Londýne na premiéru filmu o Elze prišla aj kráľovná Alžbeta II. George sa venoval ochrane a&nbsp;záchrane zvierat v&nbsp;Keni, spoločenský život ho nelákal. Z&nbsp;Joy bola zámožná žena, no ani po medzinárodnej publicite sa života v&nbsp;buši nevzdala.</p>

<p>Žila skromne, pamätala na slová starého otca a&nbsp;väčšinu prostriedkov z&nbsp;kníh i&nbsp;filmov venovala na záchranu zvierat prostredníctvom svojej nadácie. Po utíšení spoločenských povinností sa Adamsonovci naďalej venovali návratu divých šeliem po vyliečení zo zranení spôsobených pytliakmi do voľnej prírody a&nbsp;ochrane opustených mláďat. George sa zameral na levy, domorodci ho nazývali Otec levov. Venoval sa im vo svojom rehabilitačnom centre v&nbsp;Meru. Joy sa starala o&nbsp;gepardie mláďatko Pippu, neskôr o&nbsp;malú leopardicu Penny. Aj jej život opísala v&nbsp;knihe Prípad leopardice Penny. Obe odrastené mláďatá sa jej podarilo vrátiť do prírody. Počas ich výchovy sa odsťahovala do savany asi 24 kilometrov od Georgea. S&nbsp;tretím manželom sa rozišli niekoľkokrát aj predtým, no vtedajšie odlúčenie naštrbilo ich vzťah natoľko, že sa v&nbsp;roku 1970 rozhodli pre rozvod.</p>
<h3>Pokračovanie na ďalšej strane...</h3>

<p>George sa usadil v&nbsp;buši v&nbsp;oblasti Kora na severe Kene a&nbsp;Joy v&nbsp;dome pri jazere Naivasha, severozápadne od Nairobi. Obydlie nazvala po Elze – Elsamere. Ochrana africkej prírody ich však spájala naďalej. Joy vysokými finančnými sumami pomohla založiť šesť národných parkov, medzi nimi aj ten v&nbsp;Kore, sponzorovala záchranu zvierat po celom svete. S&nbsp;Georgeom sa stretávala každoročne na vianočné sviatky. Malo to tak byť aj v&nbsp;roku 1979. Pre problémy s&nbsp;lietadlom však neprišiel. Neskôr už Joy živú nezastihol, 3. januára 1980 ju jej černošský sluha ubodal na smrť.</p>

<p>Obvinila ho z&nbsp;krádeže a&nbsp;vyhnala ho zo svojho domu. Z&nbsp;pomsty ju napadol nožom. Odsúdili ho na doživotie, trestu smrti sa však vyhol, pretože v&nbsp;čase vraždy nebol plnoletý. Joyin popol rozprášili nad hrobom levice Elzy. Jej tretí manžel zahynul o&nbsp;desať rokov neskôr v&nbsp;prestrelke s&nbsp;pytliakmi, keď šiel v&nbsp;terénnom aute na pomoc svojmu asistentovi a&nbsp;európskemu turistovi v&nbsp;Národnom parku Kora. Pytliaci auto zasiahli mnohými guľkami a&nbsp;pod ich spŕškou zahynul aj 83-ročný George. Pochovali ho v&nbsp;korskej rezervácii neďaleko jeho obľúbeného leva Boya. Obaja tak zostali v&nbsp;blízkosti milovaných zvierat aj na večnom odpočinku.</p>

Legendárna JOY ADAMSONOVÁ hľadala lásku celý život, tú svoju venovala práve šelmám

Výber pre vás