S kamarátom sme si obľúbili prirodzené meandre malého karpatského potoka, ktoré držia v koryte pevné zväzky dubových koreňov. A nad nimi sa na jar vyníma zelený porast divého cesnaku. Tu sme prežívali úžasné lovy pstruhov potočných veľa rybárskych sezón. Až raz, nečakane, bodkáče z potoka zmizli.
Začala sa nová sezóna. Spočiatku sa tu všetko zdalo byť ako obvykle. Divý cesnak, nádherná príroda, opojná vôňa... Nástrahy sme nahadzovali do priezračných prúdov potoka, tajomných zákutí jeho prirodzených meandrov a plytčín na konci plání. No žiadny záber, žiadny dravý bodkovaný krásavec. Prekvapivý útok na naše nástrahy sa nekonal. Akoby bol potok mŕtvy. Akoby sa všetky pstruhy niekam odsťahovali. Čo sa stalo? Je chyba v nástrahách? V udici? Nie! Po pár desiatkach metrov sme konečne ulovili prvého dorastenca. Pstrúžik sa ulakomil na vobler. Super, konečne ryba! Hoci malá, krásne vyfarbená. Svitla nám nádej. No tešili sme sa predčasne.
Znovu sme prešli dlhý úsek bez záberu. Už sme sa ani nesnažili pred rybami ukrývať, postupovať opatrne, neviditeľne. Naopak. Šli sme rázne vpred a snažili sa v čistej vode aspoň spozorovať vyplašené, unikajúce ryby. No nevideli sme nič. Len prázdnu vodu. Takto sme si určite nepredstavovali začiatok pstruhovej sezóny.
