Poľovníctvo a rybárstvo

S kamarátom sme si obľúbili prirodzené meandre malého karpatského potoka, ktoré držia v&nbsp;koryte pevné zväzky dubových koreňov. A nad nimi sa na jar vyníma zelený porast divého cesnaku. Tu sme prežívali úžasné lovy pstruhov potočných veľa rybárskych sezón. Až raz, nečakane, bodkáče z potoka zmizli. 

Začala sa nová sezóna. Spočiatku sa tu všetko zdalo byť ako obvykle. Divý cesnak, nádherná príroda, opojná vôňa... Nástrahy sme nahadzovali do priezračných prúdov potoka, tajomných zákutí jeho prirodzených meandrov a plytčín na konci plání. No žiadny záber, žiadny dravý bodkovaný krásavec. Prekvapivý útok na naše nástrahy sa nekonal. Akoby bol potok mŕtvy. Akoby sa všetky pstruhy niekam odsťahovali. Čo sa stalo? Je chyba v&nbsp;nástrahách? V udici? Nie! Po pár desiatkach metrov sme konečne ulovili prvého dorastenca. Pstrúžik sa ulakomil na vobler. Super, konečne ryba! Hoci malá, krásne vyfarbená. Svitla nám nádej. No tešili sme sa predčasne. 

Znovu sme prešli dlhý úsek bez záberu. Už sme sa ani nesnažili pred rybami ukrývať, postupovať opatrne, neviditeľne. Naopak. Šli sme rázne vpred a&nbsp;snažili sa v&nbsp;čistej vode aspoň spozorovať vyplašené, unikajúce ryby. No nevideli sme nič. Len prázdnu vodu. Takto sme si určite nepredstavovali začiatok pstruhovej sezóny.

Kam sa mohlo podieť také množstvo pstruhov. Veď predtým ich tu bolo v&nbsp;každej jamke zo dvadsať, tridsať. Od najmenších až po kapitálne. Áno, aj celkom malý potôčik dokázal poskytnúť dokonalý životný priestor kráľom tôní, ktoré veľkosťou atakovali päťdesiat centimetrov. Najväčší, akého som ulovil, mal 44 centimetrov, zato rýb okolo 40 centimetrov tu bolo pomerne dosť.<br><br>Až keď sme stretli môjho dobrého priateľa, porybného Mira, pochopili sme. „Vy to neviete? Na potok sa nasťahovala vydria rodinka. Vydry tu lovili takmer celú zimu. Hlavne vtedy, keď priehrada, kúsok nižšie, zamrzla. Ale, pravdupovediac, ani ja som netušil, že až toľko pstruhov dokázali v&nbsp;potoku zožrať...“ Rozprúdila sa debata. Áno, vysadené pstruhy dúhové sú pre vydry dokonalou korisťou. Tučné, vykŕmené, zvyknuté na pravidelné kŕmenie v&nbsp;takmer stojatej vode rybníčkov, s&nbsp;oslabenými únikovými reflexami. Ale divé pstruhy potočné? To predsa nie je možné. Ba, je! Po skúsenostiach mnohých rybárskych hospodárov na severe Slovenska sa tieto zarážajúce skutočnosti v&nbsp;čoraz väčšej miere vyplavujú na povrch. 

Vydry dorazili aj do Malých Karpát. Rybári sa straty snažia nahradiť zvýšeným zarybnením pstruhom dúhovým, čo je ale skôr núdzové riešenie. Ani zvýšené zarybnenie pstruhom potočným by neprinieslo želané výsledky, lebo je možné len z&nbsp;intenzívnych chovov. Extenzívne chovy totiž pre plošné rozšírenie vydier prakticky neexistujú. Áno, ochrana vydry a&nbsp;ďalších predátorov je chvályhodná a&nbsp;žne úspechy. Ale nenastal náhodou čas zamyslieť sa nad tým, či sa nestáva kontraproduktívnou? Či tvrdohlavá, jednostranná ochrana prírody už nejde sama proti sebe a&nbsp;nemení sa skôr na devastáciu prírody?! 

Veď potôčiky, ktorých prietoky klesli na desatinu v&nbsp;porovnaní s nedávnou minulosťou, sú pre vydry a&nbsp;ostatné predátory doslova prestretý stôl. <br>Už dávno neplatia poučky, že predátor si svoju korisť nemôže celkom zlikvidovať, lebo by šiel sám proti sebe. Človek narušil autoregulačné mechanizmy v prírode a v&nbsp;tomto smere ju musí zastúpiť, pokiaľ má byť v&nbsp;našich vodách aspoň nejaká, nie len proklamačná biodiverzita. Sám sa radím v&nbsp;prvom rade medzi ochrancov prírody, ale po takýchto a&nbsp;podobných ukážkových devastáciách potokov v&nbsp;priebehu jedinej zimy zvažujem priority v ochrane prírody. Treba o nich diskutovať, sledovať zmeny a&nbsp;v&nbsp;prípade extrémnych škôd zakročiť. Niekedy, žiaľ, aj radikálne. <br>