<strong>V batožine zbalenej na zahraničnú dovolenku sa našlo miesto aj pre najnutnejšiu rybársku výbavu. Na gréckom pol­ostrove Chalkidiki mám totiž v úmysle aktívne oddychovať nielen s nohami, ale aj s háčikom vo vode. </strong>

Miestni rybári očividne majú čo loviť. Bohaté úlovky z člnov prekladajú do veľkých mraziacich boxov miestnych taverien a reštaurácií.

Na čestnom mieste terasy taverny svojho odberateľa sedí po love už oddýchnutý rybár, popíja anízový nápoj s ľadom a pripravuje scenár rybačky, ktorá sa o niekoľko hodín začne. Dostať sa s rybármi na more je takmer nemožné nielen vinou jazykovej bariéry. Ak je Grék hrdý na svoj pôvod, rybár je ešte väčšmi hrdý na svoje povolanie, ktoré miluje a nemenil by ho s ničím na svete. Keď som utratil eurá určené na získanie informácií, za koštovky miestnych špecialít a úplatky rybárom, zvolil som inú stratégiu. V diaľke za majákom sa do mora zarezával úzky pieskový výbežok, na ktorom bolo vidieť postavy, čo pohybmi pripomínali rybárov. Balíček na obed, pivko v plechovke a rybársky výstroj s umelými nástrahami boli mojimi spoločníkmi za novým poznaním. Odhadovaných šesť kilomet­rov cesty sa predĺžilo, keď mi v požičovni áut oznámili, že na môj doklad o vodičskom oprávnení mi nepožičajú ani malý motocykel. Vybral som sa teda pešo. Konečne prichádzam k miestam, kde ešte pred chvíľou bolo vidieť rybárov. Sú preč. Čas záberov sa asi skončil. Po rybároch zostali len „udice“ a porozhadzované kartónové škatule. Boli vystlané hliníkovou fóliou a obsahovali vrstvy morských rastliniek. Len v jedinej sa ukrýval živočích, podobajúci sa hlíste v zelených šatách. Bez váhania som ho nastokol na háčik, nahodil, a nasledoval záber. Poriadny. Krátky, ostrý, ako v našich vodách robia miene. No len jeden. A nič.

Začal som sa zaujímať aj o náčinie, ktoré zostalo na brehu po miestnych rybároch, ako by si len na chvíľu odskočili. Met­rové trstinové palice s priemerom malíčka boli kolmo zapichnuté do piesku a na vrchu mali párkrát obkrútený silon, asi dvadsiatku. Jeho zvyšok bol namotaný na doštičke položenej vedľa udičky. Čo bolo na druhej strane udíc, to som nezisťoval. Neviem, na aký nadväzec chytali a ani čo chytali miestni vyznávači Petrovho cechu. Rybárska etika zvíťazila nad zvedavosťou.

Po neúspechu na miestach, kde lovili domorodci, som našiel nové lovisko neďaleko rybárskych krčmičiek. Popod ne som sa denne brodil na skalu v tvare kocky. Počas prílivu bola trošku ponorená, alebo kúsok vyčnievala nad vodu, keď bol odliv. Posledný deň dovolenky ubiehal akosi rýchlejšie než predchádzajúce. Drobné otravovanie rybiek, ktoré som pociťoval na silone ľavým ukazovákom, vybavím zásekom a končím. S námahou nakrúcam silon. Asi je na ňom zachytená tráva. Odrazu pod hrotom udice čosi lenivo vychádza na hladinu a potom na trávu a hrá nezvyčajnými farbami. Od bielej cez staroružovú až po atramentovo fialovú. Veľkosťou sťa kotol na halászlé, z ktorého sa kníšu choboty. Preboha, chobotnica! Ani nie tri metre odo mňa a blíži sa, o chvíľu sa dotkne mojej skaly. O sile chobotnice vo vode som nemal ani poňatia. Za čo ju chytiť? Neublíži mi? Nevtiahne ma pod vodu? Je pravda, že keď sa bráni pred nepriateľom vypudzuje maskovaciu tinktúru? S akým efektom? Spomínam si, že domorodci v Tichomorí zahryznú chytenej chobotnici medzi oči. Kde má oči? Na členkoch som zacítil dotyky. Ako luk napnutá špička udice zrazu povolila. Chobotnica namiesto agresie zvolila ústup. Pomalý, elegantný, so zdvorilým zamávaním chápadlami. Ako lietajúci tanier s pomalým štartom.

Dosiaľ neviem, za čo sa chobotnica chytila, prekvapilo ma však, že oba nadväzce boli v tom istom okamihu voľné a bez nástrahy. Nevedel som, či žialiť za životným úlovkom, a či ďakovať chobotnici za život. V každom prípade však dodnes na moju morskú rybačku so smiechom spomínam.

Príbeh: Vzala chápadlá na plecia

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás