Poľovníctvo a rybárstvo

<strong>Kamarát Rosťa z Česka monitoroval malý úsek nemenovanej riečky, kde sa objavovali záhadné tvory, ktoré priťahovali moju pozornosť. Vystriehnuť ich počas trenia je majstrovský kúsok hodný Davida Coperfielda. </strong>Dámy a páni, hlavnou hrdinkou dnešného prestavenia bude mihuľa potočná (Lampetra planeri). Žije v sladkej vode a je citlivá na znečistenie. Obvykle sa vyskytuje v podobných vodách ako&nbsp;mihuľa riečna, ale ďalej od ústia do mora. Na Slovensku ju s trochou šťastia možno objaviť v menších prítokoch rieky&nbsp;Poprad - vo Velickom, Slavkovskom,&nbsp;Stránskom či Belianskom potoku. Mihule patria medzi starobylé živočíchy, známe už z prvohôr. Evolučne sú teda úspešné a je zaujímavé, že sa za tu dobu ani veľmi nezmenili. Ich životné prejavy halí rúško tajomstva, pretože bývajú ukryté pred našimi očami.

Tento záhadný tvor má dve vývojové štádia, larválne (do 20 cm) a dospelé (do 19 cm). Larvy mihule sa nazývajú minohy. K životu potrebujú jemný naplavený sediment v koryte pomaly prúdiaceho toku. Larvy ešte nemajú kruhovité ústa so zubami, ale disponujú filtračným orgánom, oči majú prekryté kožou a otvory na žiabre pospájané v ryhe. Slepé larvy sa živia riasami a rozpadajúcim sa organickým materiálom, ktorý dokážu filtrovať zo substrátu, takže pôsobia podobne ako dážďovky v pôde. Sú zavŕtané v sedimente dna a je otázne, či ho vobec počas larválneho štádia opúšťajú. Vytvárajú si postupne malú noru v tvare písmena U. Predpokladá sa, že si ju spevňuje hlienovitým sekrétom ústnych a kožných žliaz. Larválne štádium mihúľ v našich podmienkach trvá odhadom 4 - 5 rokov. Bolo dokázané, že minohy vedia prežiť&nbsp;aj znečistenie vodného toku, pri ktorom uhynie celá ichtyofauna.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/gal/rybarstvo/podarilo-mi-nafotit-tieto-zahadne-tvory-viete-co-ide">FOTOGRAFIE nájdete v našej GALÉRII</a>

Po larválnom štádiu sa im ústa zmenia na kruhovú prísavku so zubami, koža z očí zmizne, ochabne tráviaci trakt a rozvíjajú sa pohlavné žľazy (gonády). Dospelé mihule už neprijímajú potravu, črevo im zakrnie a telo sa oproti larválnemu štádiu postupne zmenšuje. Nie sú parazitické. Neresia sa na jar. Obe pohlavia vytvoria hniezdo, kde sa vyvíja do dvetisíc oplodnených ikier. Po vytrení generácia rodičov uhynie. Takto sa mi ich podarilo nafotiť.

Jedného dňa mi Rosťa zavolal, že sa mihule práve trú, a že keď sa poponáhľam, možno to ešte stihnem zaznamenať. Nečakal som ani chvíľu. Avízo dostal aj náš spoločný priateľ z Rakúska. Všetci traja sme už na ďalší deň skoro ráno vyrazili na mini expedíciu v aute preplnenom potápačským výstrojom a fototechnikou. Dúfali sme, že nafotíme a&nbsp;natočíme aspoň pár jedincov, či sa budú trieť alebo nie. Hlavne nech ich konečne uvidíme naživo v&nbsp;prirodzenom prostredí. Dorazili sme na miesto a nasúkali sa do potápačských oblekov. Fľaše so vzduchom, ani plutvy nebude treba. Hĺbka je tu maximálne 20 – 40 centimetrov. S&nbsp;očakávaním sa rozliezame po koryte rieky. Každý chce mať svoj pokoj a hlavne, aby sme si nekalili navzájom vodu a neliezli do záberov. Idem si oči vyočiť, no nikde ani stopy po mihuliach. Tohtoročné trenie sme zrejme nestihli. Trvá krátko, jeden-dva dni a&nbsp;je po všetkom. Sklamaný nadvihujem kamene v nádeji, že aspoň niektorá sa oneskorilo a&nbsp;dobieha čo sa dá. Zrazu sa pod zdvihnutým kameňom na dne čosi zamrvilo. Hurááá, kričím do šnorchla. Prvá mihuľa. Viac mi nebolo treba. Podarilo sa nám napokon objaviť niekoľko jedincov, dokonca aj pár pri odpratávaní kamienkov a&nbsp;budovaní si hniezda pomocou vlnivého pohybu tela. Trenie vo väčšej skupine sme, žiaľ, nestihli. Na radosti mi to však nebralo. Tieto mihule krásne zapózovali pred objektívom fotoaparátu i kamery. Začal som cvakať.

<strong>Fototermín v posilňovni</strong>

Päť hodín (skutočne toľko) zápasím v&nbsp;nezvyčajne silnom prúde na takú plytkú vodu. Nedovoľoval mi zafixovať sa. Nohy v&nbsp;suchom potápačskom obleku mi neustále utekali po klzkých kameňoch, do ktorých som sa vytrvalo snažil zapierať. Prúd neustále premiestňoval zrnká riečneho piesku, takže ani čistota vody nebola ideálna. Milé mihuľky mali do 20 centimetrov, ale spozorovať ich bolo obtiažne. Akonáhle som ich objavil pod kameňom, nechali sa strhnúť silným prúdom a&nbsp;v&nbsp;sekunde boli fuč. Neostávalo mi iné, len sa obrniť trpezlivosťou. V&nbsp;polohe ležiaceho strelca som strávil nekonečný čas. Z&nbsp;vody som vyšiel, iba keď bolo treba vymeniť makroobjektív za širokáč alebo fotoaparát za kameru. Pri&nbsp;tom je nutné dávať veľký pozor, aby voda kvapkajúca z&nbsp;obleku nenašla smer fotoaparát. To by bol koniec fotenia. Našťastie taká situácia nenastala. Mohol som sa do vyčerpania seba a&nbsp;všetkých bateriek venovať foteniu a&nbsp;natáčaniu. Po úspešnom zavŕšení snaženia som mal pocit ako po dlhom cvičení v&nbsp;posilňovni. Tlačiť pred sebou veľký domeport s&nbsp;obidvomi bleskami na dlhých ramenách, bojovať s&nbsp;prúdom a udržiavať akú-takú stabilitu, bola riadna makačka. A odfotiť malú mihuľu v&nbsp;plytkej vode z&nbsp;jej perspektívy bol ďalší oriešok. Domeport vyčnieval nad hladinu. Musel som doslova zakopať časť vodotesného puzdra do dna, aby som docieliť želané zábery.

Nakoniec sa moja maličkosť, síce so zničeným telom, ale šťastným úsmevom na tvári, doplazila k&nbsp;priateľom, ktorí ma už prezlečení očakávali na brehu s&nbsp;olovrantom. Bez reptania, trpezlivo a&nbsp;tiež s&nbsp;úsmevom na tvári. Sú to presne takí istí blázni ako ja. 