Od skorého rána ležím zamaskovaný na brehu rieky, na úseku, kde sa tok mierne rozširuje a prehlbuje. Popri brehoch je množstvo popadaných stromov. Vo vode pomaly zahnívajú a rozkladajú sa. Často tu vídam kormorány. Odpočívajú na spráchnivených kmeňoch alebo na suchých konároch. Po úspešnom love si v typickej póze sušia krídla. Nachádza sa tu rozsiahle zimovisko rýb, ktoré im poskytuje dostatok potravy. Viackrát som sa ich pokúšal odfotiť priamo pri love, ale sú veľmi plaché. Akonáhle ma zaregistrovali, odleteli ďaleko do bezpečia. Nepomohol ani teleobjektív. Preto som sa rozhodol na ne vyčkať ukrytý v pobrežnom poraste. Hoci som sa perfektne maskoval, vo vode, vo vzduchu, ani na brehoch sa dlho nič zaujímavé nedialo. Predpoveď počasia takisto nevyšla. Namiesto očakávaného slniečka ma obklopovala šeď chladného hmlistého rána. Mráz sa mi pomaly zarezával do kostí. Každá minúta sa vliekla ako hodina. Už som zvažoval odchod, keď sa cez hustý závoj hmly konečne predrali prvé lúče slnka. Prestávam cítiť chlad, ba tuším som na chvíľku zadriemal. Vtom sa spod hladiny, tichu ako duch, vynára on, zlorečený kráľ zimnej rieky.

VIAC SA DOČÍTATE V POĽOVNÍCTVE A RYBÁRSTVE č. 3/2019