O reči rýb písali učenci už v&nbsp;antickom Grécku a&nbsp;aj v&nbsp;ďalších storočiach poznali rybári viacero rybích druhov, ktoré vydávajú zvuky počuteľné ľudským uchom. Táto problematika však až donedávna príliš nezaujímala zoológov, keďže nemali technické vybavenie na exaktné pokusy. Zlom nastal až v období 1. svetovej vojny, keď sa objavili prvé podvodné mikrofóny – hydrofóny. Technici ich vyvinuli ako dôležitý prostriedok boja proti ponorkám a&nbsp;onedlho na to zohrali dôležitú úlohu pri rozvoji hydrobioakustiky. 

Keďže voda a&nbsp;vzduch majú veľmi rozdielnu hustotu, zvuky sa medzi týmito prostrediami prakticky nešíria. No iste si mnohí spomeniete, ako sme počas detských hier pri kúpaní pod vodou ťukali o&nbsp;seba kameňmi, pričom sme aj bez výpočtov zistili, že zvuk sa tu šíri oveľa lepšie, než nad hladinou. Voda s&nbsp;hustotou 7 500-krát väčšou než vzduch totiž pohlcuje zvukové vlny asi stokrát menej ako atmosféra a&nbsp;zvuk sa v&nbsp;nej šíri rýchlosťou 1 440 metrov za sekundu. To je štyri a&nbsp;pol krát rýchlejšie, než v&nbsp;zemskej atmosfére (300 m/s). Vedecké pokusy zamerané na šírenie zvukov pod vodnou hladinou poslúžili nielen potrebám námorníctva, ale pomohli objasniť aj záhady komunikácie medzi rybami a&nbsp;vodnými cicavcami ako sú veľryby a delfíny.

Medzi prvými sa tejto problematike venovali vedci v Japonsku. Zistili, že veľké kŕdle rýb vydávajú trením o&nbsp;vodu zvláštny šum. Tieto pasívne vznikajúce zvuky neskôr zaradili biológovia medzi mechanické biogénne zvuky. Japonské námorníctvo dokázalo zvuky rybích kŕdľov imitovať tak dokonale, že sa za ne skrývali „živé torpéda“ vysielané proti americkým lodiam. Američania to odhalili až po vylovení nepoškodeného torpéda s&nbsp;mŕtvym „kamikadze“ a&nbsp;získaní japonského filmu Hlasy mora, kde bol prezentovaný spôsob reprodukcie uvedených zvukov. Na atlantickom pobreží mala v&nbsp;tom čase iné problémy americká pobrežná stráž.

Po západe slnka ju vyviedli z&nbsp;miery neznáme zvuky podobné rachotu zbíjačiek, ktoré sa šírili z&nbsp;mora. Nemecké ponorky sa však neobjavili a&nbsp;keď sa situácia opakovala, armáda sa rozhodla prizvať na pomoc biológov. Tí odhalili, že zvláštny hluk malo na svedomí asi štyristo miliónov rýb, ktoré sa tu zhromaždili na tradičnom neresisku. Tieto až 150-centimetrové ryby, ktoré rybári práve pre ich „spev“ poznajú pod prezývkou „bubeníci“, patrili druhu sciéna fúzatá (Pogonias cromis). Hlavne v predsvadobnom&nbsp;období sa aj niektoré ďalšie príbuzné sciény ozývajú druhovo špecifickým bubnovaním, bručaním alebo hrčaním. V&nbsp;európskych vodách sa s&nbsp;týmto javom stretávali rybári už v&nbsp;minulých storočiach, napríklad počas rozmnožovania sciény tmavej (Sciaena umbra). Vo viacerých stredomorských krajinách sa doteraz môžeme stretnúť s&nbsp;ľudovými báchorkami vysvetľujúcimi „spev“ týchto rýb.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Po zintenzívnení výskumu zvukov pod vodnou hladinou pomocou hydrofónov vedci zistili, že nielen v&nbsp;moriach, ale aj v&nbsp;sladkých vodách môže byť občas poriadne hlučno. Zvukové frekvencie, ktoré ryby používajú pri vzájomnej komunikácii, majú dosť široké rozpätie. Pohybujú sa približne od 20 do 12-tisíc hertzov (1 Hz je odvodená jednotka frekvencie zodpovedajúca jednému kmitu za sekundu). Kým ľudské ucho počuje v&nbsp;rozsahu 20 – 20-tisíc Hz, niektoré ryby, napríklad úhor, dokážu zachytiť aj nízkofrekvenčné zvuky (infrazvuky) pod 20 Hz. Vyše osemsto druhov rýb vyludzuje zvuky aktívne, zväčša v&nbsp;hladine do 500 Hz, sumce komunikujú pomocou zvukov v&nbsp;rozpätí 100 – 140 Hz a kaprovité ryby môžu počuť zvuky medzi 5 – 2 000 Hz. Tieto zámerne vydávané, čiže aktívne biogénne zvuky, používajú ryby pri vymedzovaní si teritória, hľadaní partnerov na rozmnožovanie, v&nbsp;súboji o&nbsp;potravu, ako varovné signály pri útoku predátorov a&nbsp;podobne. Sú druhovo špecifické.

Môže ísť o&nbsp;pišťanie alebo kvičanie, ktoré poznáme pri jeseteroch, rozšírené je aj chrochtanie, známe napríklad pri žabohlavcovi americkom (Opsanus tau). Viaceré druhy sumcov hlasno vrčia, trebars juhoamerické tŕňovce z&nbsp;čeľade Doradidae, kým ich „spolubývajúce“ pirane zasa štekajú. Pre podobnosť s&nbsp;kotkodákaním sliepky volajú Austrálčania pražmana červenopruhého (Pagrus auratus) aj „morská sliepka“. Jeden druh kambaly zas vydáva zvuky pripomínajúce hlas zvona. Okrem týchto aktívne vydávaných zvukov poznajú hlavne rybári hlasové prejavy niektorých ulovených rýb, ktoré po vytiahnutí nad hladinu vypúšťajú vzduch. Známy je piskľavý „výdych“ polapeného číka, ktorého preto Česi volajú piskoř. Často pískajú, respektíve trúbia niektoré sumcovité ryby pri vytláčaní vzduchu cez žiabre, s čím majú skúsenosti aj viacerí akvaristi. Hlavne rybnikári vraj môžu za tichého bezveterného počasia počuť ako kapry v plytkej vode drvia pažerákovými zubami predložené krmivo, predovšetkým obilniny.

Pri mnohých rybích druhoch, ktoré vydávajú zvuky hrá rozhodujúcu úlohu plynový mechúr. Tento špecifický orgán naplnený plynom dokáže pri nárazoch alebo stlačení kmitať a&nbsp;vysielať zvukové vlny v&nbsp;podobe impulzov. Kvalita zvuku závisí od stavby plynového mechúru (počtu dielov, prepážok, výrastkov), ale aj spôsobu rozkmitania. Túto funkciu poznali zoológovia už v&nbsp;polovici 19. storočia. V&nbsp;roku 1864 Francúz Moroa zistil, že pri podráždení nervu ovládajúceho svaly plynového mechúra trigly sivej (Eutrigla gurnardus), ryba zareagovala vrčaním, ktoré je pre ňu typické. Neskôr robili vedci pokusy so sciénami – sciénou tmavou (Sciaena umbra) a sciénou bradavičnatou (S. cirrhosa), ktorým prepichli plynový mechúr, čo spôsobilo, že onemeli. Tieto morské ryby vydávajú zvuky tak, že vytláčajú plyn z&nbsp;prídavných komôr – vychlípenín plynového mechúra, do jeho dolnej komory a&nbsp;ďalej otvorom do hornej komory.

Pri viacerých skupinách rýb, napríklad kaprovitých, sumcovitých a&nbsp;pĺžovitých, zohráva dôležitú úlohu pri vydávaní i&nbsp;prijímaní akustických vibrácií takzvaný Weberov aparát. Ide o&nbsp;akúsi spojku medzi plynovým mechúrom a&nbsp;sluchovým orgánom. Tento kostený aparát tvoria tri páry kostičiek a&nbsp;párová kosť spojená s&nbsp;prednou časťou chrbtice. Kostičky prenášajúce vibrácie vznikli z&nbsp;prvých troch alebo štyroch stavcov. Okrem zvukových signálov, na vzniku ktorých sa podieľajú uvedené kostičky a&nbsp;plynový mechúr, existuje aj alternatívne využitie tohto dutého orgánu ako rezonátora. Napríklad úhor má dva párové svaly spojené so zadnou časťou lebky pomocou šľachovitej „pružiny“, ktorá objíma prednú časť plynového mechúra. Kmitaním tohto zariadenia vzniká zvuk zosilnený plynovým mechúrom. Medzi rybami nájdeme aj také, ktoré majú tento hydrostatický orgán tesne pod povrchom tela a&nbsp;keď tlčú plutvami do tejto časti tela, vydávajú zvláštne zvuky. Niektoré iné druhy, napríklad juhoamerické sumce z čeľade Doradidae, vyludzujú silný vrčivý alebo škrípavý hlas pomocou Weberovho aparátu, ktorý zosilňuje spojenie s&nbsp;plynovým mechúrom, no zvuky dokážu tvoriť aj trením podporných kostí plutiev o&nbsp;panvové kosti, prípadne kosti lopatkového pásma. Druhý spôsob je typický aj pre viacero morských rýb, napríklad ostňovce (čeľaď Balistidae) z&nbsp;teplých tropických morí. Nápadným sfarbením vyniká ostňovec Picassov (Rhinecanthus aculeatus).

Zoológovia predpokladajú, že ryby s&nbsp;horším sluchom nevydávajú žiadne zvuky. Môžeme sem zaradiť hlavne druhy, ktoré nemajú plynový mechúr spojený so sluchovým orgánom, takže môžu vnímať len zvukové vlny s&nbsp;frekvenciou do 500 Hz. Ako kompenzácia horšieho sluchu sa im vyvinul výborný zrak. Z&nbsp;našich rýb sú to pravdepodobne pstruh, šťuka i&nbsp;ostriež. Väčšina rybárov je rada, že na rybačke nepočuje spod vodnej hladiny rôzne zvuky. Keby sme mali počúvať ako sa ryby prekrikujú so žabami, vtákmi a&nbsp;miestami aj s&nbsp;rádiami nedisciplinovaných rybárov, rady Petrovho cechu by určite poriadne preriedli. Buďme preto vďační za tiché zákutia, ktoré mnohí z&nbsp;nás pri vode vyhľadávajú, hoci úlovky tu bývajú slabšie.