O reči rýb písali učenci už v antickom Grécku a aj v ďalších storočiach poznali rybári viacero rybích druhov, ktoré vydávajú zvuky počuteľné ľudským uchom. Táto problematika však až donedávna príliš nezaujímala zoológov, keďže nemali technické vybavenie na exaktné pokusy. Zlom nastal až v období 1. svetovej vojny, keď sa objavili prvé podvodné mikrofóny – hydrofóny. Technici ich vyvinuli ako dôležitý prostriedok boja proti ponorkám a onedlho na to zohrali dôležitú úlohu pri rozvoji hydrobioakustiky.
Iná akustika
Keďže voda a vzduch majú veľmi rozdielnu hustotu, zvuky sa medzi týmito prostrediami prakticky nešíria. No iste si mnohí spomeniete, ako sme počas detských hier pri kúpaní pod vodou ťukali o seba kameňmi, pričom sme aj bez výpočtov zistili, že zvuk sa tu šíri oveľa lepšie, než nad hladinou. Voda s hustotou 7 500-krát väčšou než vzduch totiž pohlcuje zvukové vlny asi stokrát menej ako atmosféra a zvuk sa v nej šíri rýchlosťou 1 440 metrov za sekundu. To je štyri a pol krát rýchlejšie, než v zemskej atmosfére (300 m/s). Vedecké pokusy zamerané na šírenie zvukov pod vodnou hladinou poslúžili nielen potrebám námorníctva, ale pomohli objasniť aj záhady komunikácie medzi rybami a vodnými cicavcami ako sú veľryby a delfíny.
Mechanické zvuky
Medzi prvými sa tejto problematike venovali vedci v Japonsku. Zistili, že veľké kŕdle rýb vydávajú trením o vodu zvláštny šum. Tieto pasívne vznikajúce zvuky neskôr zaradili biológovia medzi mechanické biogénne zvuky. Japonské námorníctvo dokázalo zvuky rybích kŕdľov imitovať tak dokonale, že sa za ne skrývali „živé torpéda“ vysielané proti americkým lodiam. Američania to odhalili až po vylovení nepoškodeného torpéda s mŕtvym „kamikadze“ a získaní japonského filmu Hlasy mora, kde bol prezentovaný spôsob reprodukcie uvedených zvukov. Na atlantickom pobreží mala v tom čase iné problémy americká pobrežná stráž.
Po západe slnka ju vyviedli z miery neznáme zvuky podobné rachotu zbíjačiek, ktoré sa šírili z mora. Nemecké ponorky sa však neobjavili a keď sa situácia opakovala, armáda sa rozhodla prizvať na pomoc biológov. Tí odhalili, že zvláštny hluk malo na svedomí asi štyristo miliónov rýb, ktoré sa tu zhromaždili na tradičnom neresisku. Tieto až 150-centimetrové ryby, ktoré rybári práve pre ich „spev“ poznajú pod prezývkou „bubeníci“, patrili druhu sciéna fúzatá (Pogonias cromis). Hlavne v predsvadobnom období sa aj niektoré ďalšie príbuzné sciény ozývajú druhovo špecifickým bubnovaním, bručaním alebo hrčaním. V európskych vodách sa s týmto javom stretávali rybári už v minulých storočiach, napríklad počas rozmnožovania sciény tmavej (Sciaena umbra). Vo viacerých stredomorských krajinách sa doteraz môžeme stretnúť s ľudovými báchorkami vysvetľujúcimi „spev“ týchto rýb.
