Pol roka pred koncom režimu, ktorý sa v Československu ujal moci vo februári 1948, sa metropola Spiša zaradila k triu slovenských miest – k Bratislave, ku Košiciam a k Bojniciam –, ktoré sa vtedy, tak ako aj dnes mohli popýšiť zoologickou záhradou. Hoci ide o najmladšiu a rozlohou aj najmenšiu zoo, mnohí jej návštevníci tvrdia, že je najkrajšia a najútulnejšia na Slovensku. Slová, ktoré jej zakladateľa Karola Dzurika určite (82) hrejú pri srdci.

Lev za štyristo korún

Poznáme sa asi 40 rokov, prvýkrát som si s ním podal ruku, keď nosil červený sveter člena Horskej záchrannej služby v Slovenskom raji. Slúžil v jeho severnej časti, na Čingove so Silvestrom Višňovským a s Jožkom Bútorom. Turistov s nimi chodievali ratovať aj dobrovoľní záchranári Karol Hric, ktorý má na konte niekoľko reprezentačných publikácií o Slovenskom raji, či publicista a regionálny amatérsky historik Janko Petrík. Deň, keď mám šťastie stretnúť sa s Karolom, považujem za sviatok. Človečina z neho sála ako teplo z dobre rozpálenej kachľovej pece.

Od roku 1973 pätnásť rokov pomáhal v prielome Hornádu, v rokline Suchá Belá, hore na Kláštorisku, v zime bežkárom na Grajnári, skrátka kde bolo treba, turistom, ktorí sa ocitli v núdzi či dokonca v ohrození života. Potom prišiel zlom, keď vyzliekol červený sveter s emblémom horskej služby a začal zachraňovať zvieratá. V rehabilitačnej stanici ranených zvierat, ktorá sa rozrástla cez skromný zoopark až na zoologickú záhradu. Zariadil ju za vlastné peniaze, tak ako pred troma rokmi vybudoval za svoje peniaze na Čingove 77-metrovú ferratu pre deti.

„Do Madaras parku sme s deťmi chodievali na prechádzky, toto miesto sa mi veľmi páčilo, ale bolo až neuveriteľne zdevastované. Nebol to ani tak mestský park ako skôr veľké smradľavé smetisko na večne vlhkej pôde. Bolo očividné, že lokalita nemá gazdu, možno iba na papieri. Napriek tomu tam ľudia chodievali na nedeľné prechádzky. Tak som sa jedného dňa pustil popri práci v horskej službe do záchrany tohto priestoru. Až na druhom konci republiky v Českých Budějoviciach sa mi pošťastilo kúpiť dve labute, ktoré sa stali ozdobou pekného jazierka, niekdajšieho tajchu železiarní. Bol to pre nás aj ďalšie rodiny impulz, aby sme tam začali chodiť častejšie a prikrmovať ich. Onedlho som prikúpil srnca, ktorého mi poslali vlakom v poštovom vozni, to som ho už musel chodiť do parku pravidelne kŕmiť, už som tomu celkom prepadol a dokúpil som niekoľko bažantov. To boli prvé zvieratá v našej budúcej zoologickej záhrade. Postupne sa vo mne začala rodiť myšlienka na premenu zanedbaného Madaras parku na zoologickú záhradu. Môžem ti povedať, že ma to stálo dosť peňazí, ale vravel som si, že keď ich ľudia míňajú na zbytočnosti, ja môžem úspory minúť pre svoje potešenie a radosť iných,“ zaspomínal si Karol Dzurik najstarší na to, ako sa jeho dobrý nápad menil na realitu.

KAROL DZURIK NAJSTARŠÍ kúpil prvé
zvieratá za vlastné peniaze.
KAROL DZURIK NAJSTARŠÍ kúpil prvé zvieratá za vlastné peniaze.
Zdroj: Peter Ličák

Keď si Spišskonovovešťania začali pochvaľovať premenu zanedbaného parku na vyhľadávané miesto oddychu, horský záchranár, ktorý sa o tento malý zázrak pričinil, dostal od vedenia mesta ponuku, či by sa nechcel stať jeho šéfom, správcom, hospodárom. Dlho neváhal, v horskej službe dal výpoveď, aby mohol na ponuku prikývnuť. Prvé zviera, ktoré sa mu ako riaditeľovi zooparku podarilo kúpiť, bol lev. Našiel ho v Bardejove, dostal ho za smiešnych štyristo korún. „Boli sme vtedy na zoopark dvaja – ja a ekonómka. Ale tak ti poviem, dnes by som sa už do takého náročného projektu nepustil pre šialenú byrokraciu, ktorá sa rozmáha z roka na rok. Už asi nieto úradu, ktorý by nezasahoval do chodu zoologickej záhrady. Na to by som už dnes nemal nervy. Napríklad licenciu na zoo treba obnovovať každé dva roky. Keby ju nejaký úradník s okrúhlou pečiatkou zrušil, lebo sa zle vyspal, čo by bolo s 550 zvieratami? Vypustili by ich do ulíc mesta alebo by ich mali nechať v zoo, kým nepohynú od hladu? kladie si rečnícku otázku zakladateľ a prvý riaditeľ Zoo v Spišskej Novej Vsi.

Zoologickej záhrade šéfoval desať rokov, vraví, že to bolo tak akurát, stačilo. Za najťažšie vo svojej práci považuje zabezpečiť financie na chod zoo a byrokraciu, ktorá plnou silou zasahuje aj do života zvierat. Išlo ho rozhodiť od zlosti, keď im úradníci prikázali začipovať malé leguány a nezaujímalo ich, že do malého tela sa čip jednoducho nedá umiestniť. A z podobných nezmyslov a vyložených hlúpostí by mohol zostaviť celú knihu.Ale za vedenia mesta súčasným primátorom Pavlom Bečárikom sa podstatne zlepšila spolupráca zoo s radnicou, už netreba do omrzenia prosiť o finančnú pomoc z mestskej kasy,“ konštatuje prvý riaditeľ zoo.

Pokračovanie na ďalšej strane...