Poľovníctvo a rybárstvo

Poľovnícka etika totiž káže odmeniť v&nbsp;prvom rade hostí a&nbsp;vodičov psov, a&nbsp;až potom domácich strelcov. Keď je na poľovačke minimálny výsledok odstrelu zveri, môže sa stať, že strelci môžu prísť domov aj bez úlovku. Obyčajne to ich manželky vedia pochopiť a&nbsp;tolerujú takúto situáciu. Nemusí to však tak byť v&nbsp;každom prípade.

Môj priateľ Štefan mal slabosť pre nežné pohlavie. A&nbsp;keďže bol aj zanietený poľovník, cestami za poľovačkou vedel zakryť aj časté mimomanželské zálety. Aby bola kamufláž dokonalá a&nbsp;presvedčivá, dôležité bolo vždy po „poľovačke“ priniesť domov aj podiel z&nbsp;úlovku. Bolo jedno, či išlo o&nbsp;bažanta alebo zajaca, manželka bývala väčšinou s&nbsp;akoukoľvek divinou spokojná. Veď pred kamarátkami sa vždy následne rada pochválila, že mohla variť z&nbsp;<a rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/recepty/polovnicka-pecena-divina-s-kremovou-omackou-a-zemiakovymi-knedlami?itm_brand=polovnictvoarybarstvo" target="_blank">čerstvej diviny</a>. A&nbsp;tak musel Štefan často úlovok rôznym spôsobom zháňať uloveného zajaca alebo bažanta. Hoci sa v&nbsp;dávnejšej minulosti počas sezóny odstrelu dala kvalitná divina u&nbsp;nás kúpiť na viacerých miestach, časy, keď bolo v&nbsp;revíroch zveri neúrekom, sú už dávno preč. Preto bolo jej zháňanie čoraz ťažšie a&nbsp;ťažšie. V&nbsp;súvislosti s&nbsp;týmto sa prihodila aj nasledovná pikantná historka.

Keďže Štefan nemal auto, zvykol sa na poľovačku odviezť s&nbsp;niektorým z&nbsp;kolegov poľovníkov. Najčastejšie mu takto pomohol jeho dobrý kamarát Zolo Pagáč. Ten pracoval ako domovník v&nbsp;neďalekom internáte. A&nbsp;keďže bol starým mládencom, času mal nadostač a&nbsp;nerobilo mu žiaden problém Štefana na poľovačky svojím autom voziť. A&nbsp;nielen to, nezriedka mu aj pomohol uloveného zajaca zkožkovať a&nbsp;rozobrať. O&nbsp;to mal potom Štefan s&nbsp;úlovkom menej starostí. Zajac mohol ísť podľa potreby doma rovno na pekáč a&nbsp;jeho manželka bola spokojnosťou celá bez seba. 

Raz sa však stalo, že Štefan požiadal Zola o&nbsp;inú priateľskú výpomoc. Tá síce tiež súvisela s&nbsp;poľovačkou, ale o&nbsp;odvoz však v&nbsp;tomto prípade nešlo. Keďže Štefan mal tentoraz namierené do celkom iného „revíru“, požiadal kamaráta, poľovníka Zola, aby mu pomohol a&nbsp;daroval aspoň jedného bažanta alebo zajaca z&nbsp;poľovačky. On takto opäť bude môcť manželku doma obdarovať a&nbsp;tá mu dozaista účasť na poľovačke bez pochybností uverí. Slovo dalo slovo, a&nbsp;tak sa Štefan namiesto lovu na zajace alebo na bažanty mohol vybrať za ženskou spoločnosťou.

Táto poľovačka, na ktorej bol Zolo, bola však veľmi slabá, v&nbsp;revíri bolo zveri už žalostne málo. Po jej ukončení ležalo na čečinou vyzdobenom výrade iba päť zajacov a&nbsp;dva bažanty. Na poľovačke tentoraz akosi neplánovane doplatil životom aj mladý čiernostrakatý kocúr, ktorý sa niektorému zo strelcov náhodne do rany priplietol. Po oficiálnom ukončení prišlo k&nbsp;rozdeleniu ulovenej zveri. Samozrejme, že Zolovi, ako domácemu strelcovi sa nič neušlo. Už pri výrade bolo vidieť, že ho to veľmi mrzí. Za normálnych okolností by sa nad tým aj vedel povzniesť, ale tentoraz mu na prinesení podielu z&nbsp;úlovku mimoriadne záležalo, veď predsa svojho kamaráta nemohol nechať „v&nbsp;štichu“. 

Na konci sezóny spoločných poľovačiek bývalo zvykom, že si poľovníci urobili v&nbsp;miestnom kultúrnom dome „posledné kolo“. Toto využil Zolo ako poslednú možnosť na získanie zajaca. Vedel, že vodič psa <a rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/polovnictvo/slovenska-polovnicka-kynologia-smuti-stratou-vyraznej-osobnosti-zomrel-otto-banas?itm_brand=polovnictvoarybarstvo" target="_blank">Oto Banás</a> dostal zajaca, ktorého iste veľmi nepotreboval. Veď zverinu nosil domov z&nbsp;poľovačiek cez obdobie odstrelu skoro každý týždeň. Presviedčanie to však vôbec nebolo jednoduché, pretože Oto sa svojho zajaca nie a&nbsp;nie vzdať. Nakoniec, v&nbsp;snahe zachrániť čo sa dá, išiel Zolo s&nbsp;pravdou von a&nbsp;prezradil, prečo toho zajaca teraz tak veľmi potrebuje: „Otko môj, toto dozaista ako chlap pochopíš. Ide o&nbsp;delikátnu záležitosť. Nemôžeme predsa Štefana ‚na holičkách‘ nechať!“ Tieto argumenty nakoniec zabrali a&nbsp;Oto s&nbsp;návrhom súhlasil a&nbsp;uloveného zajaca sa zriekol.

Tento rozhovor však spoza stola sledovali aj niektorí blízki navôkol sediaci kamaráti poľovníci. Netrvalo dlho a&nbsp;aj oni sa dovtípili, o&nbsp;čo tu ide. Veď Štefan bol svojimi záletmi a&nbsp;slabosťou pre nežné pohlavie medzi kamarátmi preslávený. A&nbsp;tak jeden z&nbsp;nich dostal pikantný nápad, ako jeho manželke z&nbsp;poľovačky pozdrav poslať a&nbsp;od vyžadovania dôkazových úlovkov ju odučiť. A&nbsp;tak sa stalo, že Zolovi toho večera tesne pred odchodom v&nbsp;plecniaku zajaca v&nbsp;igelitke za kocúra vymenili. Obsah plecniaka už druhýkrát nekontroloval a&nbsp;iba ho pohodil do auta na zadné sedadlá.

Ešte toho dňa, niekedy pred polnocou, sa pred príchodom domov zo záletov zastavil Štefan podľa dohody u&nbsp;Zola po tašku s&nbsp;poľovačkovou výslužkou. Namiesto pozdravu sa iba spýtal: „Máš?“ načo sa mu dostalo lakonickej odpovede: „Mám! Neboj sa, tvoja Marika bude spokojná!“ Spokojný Štefan na znak vďaky pokýval hlavou a&nbsp;rýchlo sa s&nbsp;kamarátom potrasením ruky rozlúčil. Keďže bol už z&nbsp;tej „poľovačky“ pomerne unavený, po príchode domov obsah igelitky nekontroloval, šupol ju do chladničky a&nbsp;rovno si to namieril do postele. Jeho Marika už vtedy spala.

Ráno ho však namiesto budíka čakalo celkom iné prebudenie. Manželka po otvorení chladničky a&nbsp;skontrolovaní obsahu výslužky od prekvapenia takmer zamdlela, pričom zo seba vydala iba hlasné: „Jáááááj!“ Vzápätí kocúra z&nbsp;tašky vytiahla a v&nbsp;návale zlosti s&nbsp;ním vbehla do spálne, kde manžel ešte stále driemal a&nbsp;ležal v&nbsp;posteli. Keď však uvidel, ako mu pred očami mŕtvym kocúrom máva, veľmi rýchlo sa zo spánku prebral. V&nbsp;tom momente po ňom tento úlovok šmarila a&nbsp;hystericky zakričala: „To čo si si priniesol, môžeš si aj zožrať a&nbsp;viac mi z&nbsp;poľovačiek už nič domov nosiť nemusíš!“

Ako pokračovala táto vzájomná konfrontácia, si už dnes skoro nik nepamätá, ale Štefanovi kamaráti si všimli, že odvtedy už nikdy nemusel z&nbsp;poľovačiek za každú cenu domov úlovky nosiť!

Prof. Imrich Točka sa narodil v&nbsp;roku 1941 v&nbsp;obci Tormoš (neskôr Chrenová, v&nbsp;súčasnosti mestská časť Nitry). Absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v&nbsp;Nitre, kde zostal pôsobiť ako pedagóg. Zaujímal sa o&nbsp;poľovníctvo, ale aj o&nbsp;regionálnu históriu, numizmatiku či kampanológiu. Z&nbsp;týchto oblastí od roku 2002 spracoval a&nbsp;vydal 22 kníh. V&nbsp;publikáciách Nitrianske poľovníctvo (2013) a&nbsp;Poľovníckym chodníkom kráčali spolu s&nbsp;nami (2018) zaznamenal zaujímavé príbehy a&nbsp;udalosti, ktoré sú podkladom tohto spomienkového seriá­lu PaR. Bol nestorom nielen nitrianskeho, ale aj slovenského poľovníckeho hnutia. Patril medzi významných funkcionárov Slovenského poľovníckeho zväzu a&nbsp;zakladateľov Obvodnej poľovníckej komory Nitra, ktorej tiež predsedal. Za prínos pre poľovníctvo na Slovensku si vyslúžil Zlatú medailu ministra pôdohospodárstva či Pamätnú medailu prezidenta Slovenského poľovníckeho zväzu. Tento svet opustil v&nbsp;máji 2020. Seriálom Zelené historky mu vzdávame hold za zveľaďovanie kultúrneho dedičstva slovenského poľovníctva.

ZELENÉ HISTORKY: Delikátna záležitosť alebo ako Štefan „poľoval“

Poľovníctvo a rybárstvo

Výber pre vás

ZELENÉ HISTORKY: Delikátna záležitosť alebo ako Štefan „poľoval“

Poľovníctvo a rybárstvo

Súvisiace články

Zelené historky: Polesný Bubo nepokazil žiadnu zábavu

VÁŠ PRÍBEH: Vyrazila na nás diviačica ako fučiaca lokomotíva

VÁŠ PRÍBEH: Bonusový diviak, ktorého nikto nečakal

Mokrý príbeh: Keď sa pri čiastočne zamrznutom rybníku nedarí...

Váš príbeh: Parohy mieria na mňa, oči má podliate krvou a...

Výber pre vás