Árpi. Tak sme volali kána, rozumej kanca, ktorý svoj prevažne nočný život trávil v olovárskych terasách. Malú obec na juhu stredného Slovenska obstáva v polkruhu osnova šíkov starých viníc. Práve pre chutnú šťavu bobúľ hrozna tu ľudia kedysi pracne sčesali južne orientované svahy pahorkov do terás. Dnes sú tieto miesta, kde nie tak dávno pulzoval dedinský život, útočiskom zveri. Rokmi nečinnosti zahustli. Prerástli šípom, trnkou a inými pre ľudskú nohu neprechodnými krovinami. Nie však pre zver. Množstvo ovocných drevín a susediace políčka jej poskytujú dostatok obživy. Práve v tejto časti chotára sme s Jožkom, ktorého nevoláme inak ako Dudy, monitorovali štetináča Árpiho. Dudy tvrdil, že je to diviak, ktorého pred siedmimi rokmi doniesol z Lešti do malého oplôtku. Za pletivom sa však dlho neohrial, využil prvú príležitosť na útek do prírody. Je na tom trochu poľovníckej latiny, ale aj v dedine sa povrávalo, že nocou šarapatí po políčkach obrovský diviak. Viacerí sme už pred rokom snorili za nočným obrom, no bez úspechu. Až zábery z fotopasce, ktorú sme prednedávnom umiestnili do porastu za dedinu, nám Arpáda ukázali v plnej kráse. Dokonalý nočný tulák chodil nepravidelne na žľab, kam samovoľne padali plody z okolostojacich jabloní a orechov. Stačilo tam raz za čas vytrúsiť z vrecka sladký žltý magnet a na fotkách pribúdalo návštevníkov ako maku. Arpi prichádzal tak raz za tri dni, vždy po polnoci. Veľký kán mal abnormálne vydutý strapec. Výrazné zbrane tohto rytiera svietili do noci. S Jožkom sme uzavreli pakt, že komu prv zastane, nech neváha. Miesto navštevoval zatial prevažne Dudi. Aj dnes tam mal sedieť, lenže... No, poďme pekne po poriadku.  

OBOR ÁRPI
OBOR ÁRPI
Zdroj: archív autora

Šťastie príde v nedeľu? 
Je 19. septembra 2021 poobede. Málokedy poľujem v nedeľu, tie septembrové však môžu byť výnimkou, hlavne druhé dve. Tak to bolo aj dnes. Išli sme von viacerí. Dohoda znela, že po večernom love sa stretneme u Dudyho. Ja a Peťo sme sa zamerali na olovárske jarky, švagor Maroš si sadol na Čereš a Dudy mal vyraziť na jarok za dedinu. Ale až po miestnom futbalovom derby. V stržiach sme s Petrom obehali pár jeleňov, no vietor sa dnes neprajne točil. Za šera sa na hôrke lúčime a ja schádzam do Olovár. Domov prichádzam súbežne s Marošom a pri káve čakáme na Dudyho. Jožko dlho nechodí, vyjdeme zatiaľ na dvor trocha si poručať. Švagor po desiatej odchádza. Ja chcem ešte počkať, no po ďalšej hoďke sa vyberiem pozrieť na jarok. Vnáram sa do porastu. Nad krajom visí mesiac. Jeho tupé svetlo preniká cez medzery do lesa. Pozerám sa na hrb pod jabloňou, kde stojí malá železná sedačka. Je prázdna! Jaj, Dudo, Dudo. Už viem, čo sa stalo... Jednoducho, po zápase ostal doma.  

Fotogalériu si pozrite TU!

Jemný vánok zašelestí lesom a padajúce suché orechové listy zahrkocú na zemi. Diviaky ich plody rady zbierajú o tomto čase. Sú prešpikované červíkom. Hmm, to je dezert. Chcem sa zvrtnúť a ísť naspäť, keď v hore hlasno zachrupoce práve orechová škrupina. Aha, gruľkovia sú na jarku. Bude to partia, čo chodí prvá. Reku, pozriem ich, keď som už tu. Využívam neďaleké zaručanie jeleňa a vystúpim nenápadne upraveným chodníkom pod jabloň. Nakuknem na žľab a zmeraviem. Obrovská machuľa stráži kŕmenie. Hneď si kľaknem a guľovnicu položím na zem. Jej lesklé časti sú najväčšou zradou pri love a je možné, že na jarku chrumoce náš Arpád. Nachystám si k očiam ďalekohľad a opatrne sa vystieram. Diviak stojí naširoko. Zaostrím sklá a badám veľkého kána. Tak dobre ho mám napozeraného z fotopasce a z toľkých uhlov... Aj jelene vymedzil z mojej mysle a sám sa ňou špacíruje, čo som ho na monitore zbadal.

Pokračovanie je na druhej strane.