V prírode už dávno vládla jeseň, jelene po ruji odpočívali a&nbsp;daniele práve bojovali o&nbsp;svoje milenky. Bol bežný deň uprostred týždňa, respektíve už večer, keďže tma prichádza skoro. Práve som si šla ľahnúť s&nbsp;rozčítanou knihou, zhodou okolností o&nbsp;poľovníckych psoch, keď zazvonil telefón. Hlavou mi prebehlo všeličo, čo asi tento známy, poľovník, potrebuje. Hlas mal síce pokojný, ale cítila som, že tu niečo nehrá. Oznámil mi, že strieľal na diviaka, ale ten odbehol a&nbsp;že, reku, či by sme ho nedohľadali.

Samozrejme. O desať minút sadám k nemu do auta s našou najskúsenejšou sučkou, šampiónku práce aj našich sŕdc. Počas jazdy mi ozrejmuje podrobnosti, ale už teraz nemám z&nbsp;toho dobrý pocit. Dozvedám sa, že diviak po strelbe padol na mieste a strelec si bol istý ranou, no asi po minúte sa diviak postavil a&nbsp;zmizol v&nbsp;neďalekej mladine.

Na mieste kontrolujem nástrel, nachádzame dosť farby. Suke sa zježí srsť na chrbte a okamžite zaľahne do stopy. Začína silno ťahať remeň, čo inak nezvykne. Spravidla je rozvážna a nikam sa neponáhľa. Keďže krv v&nbsp;svetle bateriek jasne vidíme, nechám sučku pracovať v&nbsp;zvolenom tempe. Po 250 metroch označuje ležovisko. Farby je tu až príliš na pomerne veľkej ploche. Oči si ideme vyočiť, ale nevieme, kam sa diviak pobral? Farba sa ďalej akoby stratila. Čo dostal krídla? Sučka ma ťahá doprava, do miest, kde je podľa nás nepravdepodobné, že by smeroval. Nevedie tam ani kvapka krvi, ani stopy v&nbsp;blate. Hoci to nerobievam, teraz sučku sťahujem naspäť a&nbsp;nasadzujem opäť na posledné, krvou označené miesto. Znovu sa však obracia smerom, kam pred tým. Žeby tadiaľ prebehla pred nami iná zver a&nbsp;láka ju čerstvá stopa? Nikdy som ju v&nbsp;práci nebrzdila, ale bolo naozaj nepravdepodobné, že by postrelený diviak šiel práve týmto smerom.

Chystám sa ju zase opraviť, ale vtedy sa na mňa spýtavo pozrela, akoby vravela: "Ty mi neveríš?" Až som sa sama pred sebou hanbila. Skúsení kynológovia mi vravievali: "Ver psovi, vie, vidí a&nbsp;cíti to, čo ty nie." Toho sa vždy držím, neviem prečo som teraz zapochybovala. Tak jej teda verím a&nbsp;ideme za ňou. 

Nos má ako vysávač. Občas si odfúkne, zaryje ho ešte hlbšie do zeme a&nbsp;ťahá ma ako lokomotíva. Prešli sme 200 metrov a nevideli ani kvapku krvi, až zrazu známy zvolá: "Farba!" <br>Adrenalín zaplavuje naše telá. Farby pribúda, sučka je nervózna. Po ďalších 200 metroch nachádzame zhasnutého diviačika v&nbsp;hustom malinčí. Diviak bol zasiahnutý naozaj nešťastne, na takzvané hluché miesto pod chrbticou, kde nie je žiadny životne dôležitý orgán, ani kosť. Zhasol na následky vykrvácania. Aj keď to možno niekto považuje za "nekynologické", ja nie. Beriem sučku na ruky, slzy hrdosti nad jej výbornou prácou mi stekajú po lícach a&nbsp;tíško sa jej ospravedlňujem. 

Váš príbeh: Ver psovi! Vie, vidí a cíti to, čo ty nie

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás

Váš príbeh: Ver psovi! Vie, vidí a cíti to, čo ty nie

Súvisiace články

Kde sa končí jelení krk? Príbeh, ktorý určite stojí za prečítanie

PRÍBEH: Bola to chvíľa hrôzy! Pustil foťák a ratoval si holý život

Príbeh, ktorý zhora niekto režíroval: Medailový jeleň od otca

Príbeh z archívu: Zaujímavá dohľadávka, alebo čo sa možno oplatí vedieť...

VÁŠ PRÍBEH: Prosím vás, nevyrušujte, práve mám poradu s medveďom!

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás