Ešte rozospatému mi po pár sekundách dochádza. Poľovačka! Po špičkách prechádzam cez detskú izbu, kde som od Vianoc „vyslancom“, lebo moju časť manželskej postele anektovala naša vytúžená Hanka. Nakúkam do spálne, ako každé ráno, a ľavou rukou pohladím bruško sošky Panny Márie (z Badína), ktorá mi stráži moje dve dievčatá.

V Dolných Otrokovciach sa zapíšem do knihy príchodov a odchodov z revíru, kde v kolónke „navštívená lokalita“ uvádzam „Zavaska“. Správne sa volá „Zavadská“, ale nik tomu u nás inak nepovie. Idem tam rád, lebo v tejto lokalite sú parcely, ktoré boli kedysi tie fenbacherovské a&nbsp;slúžili mojim predkom na obživu. Sadám si ešte za tmy pod strom na roli, ktorú obrábal môj dedo a pradedo. Nabitú guľovnicu si dávam na kolená, handričkou prebehnem optiku a&nbsp;ticho sa snažím splynúť s okolím. Rozvidnieva sa. Vidím pred sebou strnisko. Predstavujem si deda, ako pred sebou ženie koňa s pluhom a spotený orie nekonečné brázdy vo voňavej zemi. Nikdy som ho živého nevidel, lebo umrel ako 40-ročný, teda skoro rovnako starý, ako som teraz ja. Vraj to bol veľmi vtipný a pracovitý človek, ktorý sa páčil ženám. <strong>Po pol hodine vyšli z kukurice oproti dve líšky, stará a mladá. Boli dosť ďaleko, tak som napodobnil pískajúcu myš. Cmukám, ale nič. Skúšam hlas srnčaťa.</strong>

Po pár minutách sa na mňa vyrúti srna (minuloročná), no prekvapená zastane 30 metrov odo mňa. Tu k nej prichádza staršia srna, zrejme matka, ktorá ju oňuchá a potom náhlivo smeruje k potoku, kde má odložené svoje tohtoročné srnčatá. Po tomto zážitku, pri ktorom som pušku nezdvihol z kolien, odchádzam pomaly k autu, naplnený divadelným predstavením, ktoré mi poskytol svätý Hubert. Po poľovačke zvyknem chodiť k rodičom. V záhradnom altánku si dáme kávu. Po druhej šálke idem späť domov, do Hlohovca. Niekde pri Jašteri (motel s regionálnymi špecialitami) zisťujem, že je ešte skoro prísť domov, tak volám svokre – ozve sa mi v telefóne: „Čo synček?“ alebo: „Čo môj pekný?“ (Preto jej rád volávam). Dáme si kávu, moju tretiu v tento deň, a mne začína srdce búšiť ako maratóncovi pár minút pred cieľom. Prichádzam domov, hneď pri bráne sa ospravedlňujem urazenej jazvečíčke Kaste, že som ju dnes nezobral na polovačku. Pušku nežne pohladkám naolejovanou handričkou a ukladám ju na týždňový spánok do plechovej skrine. Po špičkách sa vkrádam do spálne, kde nachádzam moje dve strapaté krásavice, ako ležia na bruchu a štebocú si. Vítajú ma s úsmevom. Som šťastný. Vierka mi o pár minút uvarí 4. kávu a mne srdce búši ako lokomotíva. Ani nie od kofeínu, ale od radosti .Takto sa končí moje poľovnícke ráno, bez výstrelu, bez úlovku, ale so silným búšením srdca z ľudí a&nbsp;pre ľudí, ktorých mám rád. 

VÁŠ PRÍBEH: Aj takto niekedy vyzerá moje poľovnícke ráno

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás

VÁŠ PRÍBEH: Aj takto niekedy vyzerá moje poľovnícke ráno

Súvisiace články

VÁŠ PRÍBEH Nastala skutočne kritická situácia: Fero, na strom!

VÁŠ PRÍBEH Z ARCHÍVU: Predskúškové diviača stálo za to

VÁŠ PRÍBEH: Postriežku na diviaka prerušil prenikavý psí nárek

VÁŠ PRÍBEH: Ako unavený kontrolór skončil pod hladinou

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás