Kto by nepoznal postavičku E.T. mimozemšťana z filmu režiséra Stevena Spielberga. Mal taký svietiaci prst. Priletel k nám zbierať vzorky a nestihol sa vrátiť na palubu svojej vesmírnej lode. Kolegovia mimozemšťania preto odleteli bez neho. Na Zemi si našiel priateľov, ale po čase mu začalo byť smutno za domovov a vtedy vyslovil pamätnú vetu „E. T. chce domů“, pri ktorej sa divákom tlačili slzy do očí. Táto veta zdomácnela v češtine aj na Slovensku.
Ako súvisí E.T. s mojim príbehom? Nebude to tým, že máme rovnaký monogram. Ja som ho začal používať o 8 rokov skôr, ako on. Takže?
Vo svojich poľovníckych začiatkoch som bol v revíri ráno, večer a cez víkend i celý deň. Rodinu som ešte nemal. Času habadej. Bolo mi jedno, či som sedel na posede alebo sa len tak túlal, ale vždy som mal na chrbte obľúbený ruksak. Okrem iného v ňom nikdy nechýbala ľahká skladacia stolička. A práve táto stolička a tento ruksak hrajú kľúčovú úlohu v mojom príbehu.
Bol letný večer a ja som sa nevedel dočkať večernej postriežky. Do útrob ruksaku vkladám stoličku, bundu, baterku a podobne. Do vrecka vesty si ešte vložím repelent proti hmyzu, na krk si zavesím ďalekohľad, na plece guľobrokovú kozlicu a vyrážam. Kam dnes pôjdem? Kdesi som čítal o teórii „bielych miest“ v revíri. To sú miesta, kam nikto z poľovníkov nechodí, lebo je to pre nich nezaujímavé alebo sa tam nedá dostať. Ja si na základe tejto teórie vyberám lokalitu Surdok. Nachádza sa hneď za dedinou, pri ceste. Je tam agátová medza, ktorá sa rozrástla trochu do šírky a tak pripomína malú remízku. Hneď vedľa je strnisko, oproti lúka, kde rastie všetko možné, tráva, byliny, maliny, borovice, jablone, šípky, trnky...No pestrá paleta. Kúsok ďalej je agáčina, ktorú voláme Trebatická agáčina, lebo posledný dom v dedine z tej strany obývala rodina Trebatických. Na toto miesto chodieva málokto, vlastne o nikom neviem. Tu si sadám pod starý agát. Rozkladám stoličku a ako mám vo zvyku, položím si na ňu ruksak tak, že jeho bočné vrecká sú na jej krajoch. Samozrejme, kým si sadnem, niektoré objemnejšie veci z neho najprv vytiahnem.
Večerná postriežka sa začala. Predpokladám, že na strnisko príde líška, o ktorej mi Hynko Trebatický hovoril, že mu kántri sliepky. V duchu hesla „Pomáhať a chrániť“ jej mienim „vytrieť kocúra“. Ako sa vytiera líške kocúr, to neviem, lebo neprišla. Keďže sa už okolo rozhostila tma, pomaly sa poberám. Skloním hlavu a vtedy čo nevidím: Lúč svetla! Kto to na mňa svieti, odkiaľ? Hľadím na medzu, nič. Pozriem na nebo, tiež nič. Trošku sa pokývem na stoličke, či bude svetlo reagovať a ono sa hýbe súčasne so mnou. Môžete zmýšľať akokoľvek racionálne, ale keď neprídete na rozumné vysvetlenie behom chvíle, napadne vám všeličo. Priznám sa, mne napadlo, že by to mohlo byť stretnutie iného druhu, či ako sa tomu hovorí.
Nedávno som čítal o kruhoch v obilí, ktorých pôvod dávali do súvislosti s mimozemskými civilizáciami. Tak si hovorím, kruhy v obilí a tu je strnisko po obilí. Je večer a aj tamto sa stalo z večera do rána. A môj monogram E. T.! To nie je náhoda! Svetlo stále svieti rovno predomňa, či takmer podomňa, jeho pôvod neviem zistiť. Keďže sa nechcem stať vzorkou pre návštevníkov z vesmíru, rozhodujem sa takticky stiahnuť. „E.T. chce domů“. Pomaly vstávam zo stoličky, tá sa však prevráti aj s ruksakom na zem a to zvláštne svetlo mi zasvieti priamo do tváre. V sekunde som pochopil. To je predsa svieti baterka v bočnom vrecku ruksaku! Pri sedení som pritlačil vypínač a ona sa rozsvietila. A keďže vykúkala z bočného vrecka, tak svietila na zem a reagovala na pohyby stoličky.
Záhada je teda razom vyriešená a E. T. už môže ísť domov.
Autor: Erik Tiefenbacher
