V našich podmienkach postihuje z prežúvavcov najmä srnčiu zver, vzácnejšie jeleniu i danieliu. Okrem kostnej formy môže byť vo forme aktinomykózy mäkkých tkanív, veterinári ju opísali na tráviacich orgánoch jelenej zveri, ale aj na mliečnej žľaze diviačic. Z mäsožravcov poznáme prípady napríklad pri jazvecoch. Za istých okolností by sa mohol zárodkami vyvolávajúcimi aktinomykózu infikovať aj človek.
Miestom vstupu infekcie do tela vnímavého živočícha je najčastejšie poranená ústna sliznica, ďasná, jazyk alebo koža. Inkubačné štádium môže trvať niekoľko týždňov až mesiacov.
Pri aktinomykóze čeľuste vznikajú charakteristické zdureniny kostného tkaniva (obr. 1), z ktorých v priebehu rozvoja chorobného procesu môže vytekať kanálikmi hnis obsahujúci žlté zrnká (drúzy).
Proces pri prežúvavcoch býva zvyčajne jednostranný, výnimočne pri srnčej zveri môže postihovať obe dolné čeľuste (obr. 2a – 2b).
V extrémnych prípadoch choroba spôsobuje rozsiahlu deštrukciu postihnutej časti čeľuste s deviáciou chrupu (obr. 3). Aktinomykóza mäkkých tkanív a vnútorných orgánov zveri priamo v revíroch zväčša uniká pozornosti poľovníkov. Pri aktinomykóze čeľustí postihnuté jedince nemôžu pri pokračujúcich deformáciách prijímať potravu, chudnú a zvyčajne, ak nie sú selektívne odstrelené, tak uhynú. Podozrenie na kostnú aktinomykózu sa dá pomerne spoľahlivo vysloviť podľa charakteristického makroskopického nálezu už pri prehliadke a vyvrhovaní ulovenej zveri v teréne.
Najčastejšie sa však aktinomykóza, najmä srnčej zveri, zistí pri ošetrovaní a úprave srnčích trofejí. Ako sme už spomenuli, aktinomykózu hlásia poľovníci aj pri zveri jelenej (obr. 4 a 5) a celkom zriedkavo i pri danieloch (obr. 6). Z hľadiska diferenciálnej diagnostiky patologických nálezov pripomínajúcich aktinomykózu do úvahy môžu prichádzať nádory, tuberkulóza, chorobné zmeny pri traumatických poraneniach, ale aj iné.
Aktinomykózu prvý raz opísali v roku 1877. Predpokladalo sa, že chorobu vyvolávajú plesne, neskôr sa potvrdil jej bakteriálny pôvod. Považujeme ju za globálne rozšírenú nákazu. V našich podmienkach bude prevalencia aktinomykózy zrejme rozšírenejšia, ako sa predpokladá, čomu nasvedčujú pravidelné zistenia pri srnčej zveri aj počas chovateľských prehliadok a výstav trofejí.
Z hľadiska hygieny potravín, ak je pri kostnej aktinomykóze raticovej zveri (najčastejšie na čeľustiach) ulovený jedinec v dobrej telesnej kondícii a nezistili sa súvisiace chorobné zmeny na vnútorných orgánoch, možno po odstránení zmenených častí považovať zverinu sa požívateľnú.
Zdroj: Poľovníctvo a rybárstvo 4/2020
