Mal pri sebe vnúčatá a tak ako už asi stýkrát, aj teraz im rozprával zážitky z lesa a z poľovačiek. Celý život prežil v horárni, les, stromy, zver a poľovnícky pes mu robili spoločnosť. Vážil si každý nový život a ctil ten odchádzajúci. Kým rovesníci jeho vnúčat riešili mobily a počítačové hry, ony boli s ním a hltali každé jeho slovo. Učil vnúčatá láske k prírode, pokore, čo si vážiť a ako sa správať, aby sa za svoje činy nikdy nehanbili. Zima sa končila, onedlho zaklope na dvere jar.

Ilustrační fotografia
Ilustrační fotografia
Zdroj: Jozef Ferenec

No snehu bolo v okolí jeho horárne stále dosť. Nikdy v tomto ročnom období nemožno zabúdať na zver, prízvukoval vnúčatám! Treba jej dopriať dostatok krmiva, aby oslabená po zime nabrala energiu. Nezabudnúť ani na soľ a v neposlednom rade jej dožičiť pokoj! Andrej toho v lese nikdy veľa nenarozprával, skôr pri vnúčatách. V hore sa dobíjal energiou, ktorú potom prírode vracal. V najtuhších zimách sa brodil snehovými závejmi, len aby bolo o zver postarané. Vždy mal pri sebe psa, aby mohol pomôcť tam, kde iní pochybili. No a jar bola pre neho niečím výnimočná.

Ilustrační fotografia
Ilustrační fotografia
Zdroj: Dano Riazanský

Čakal na slučie prelety, pri kŕmidlách nachádzal zhody, úprimne a nedočkavo sa tešil na prvé, nemotorne kroky čerstvo narodených mláďat. Žiaľ, roky pribudli a doba sa akosi čudne zmenila. Na sluky sa na jar nepoľuje, ľudia začali vstupovať do lesa bez slušnosti, úcty a pokory. A hľadači parožia sa nezastavia pred ničím! Zrazu mu chlapci skočili do reči: „A kedy aj my pôjdeme na zhody?“ S tajomným, láskavým úsmevom odpovedá: „Dočkáte sa, chlapci, aj toho sa dočkáte. Najprv však musíte prírode dať a až potom si z nej môžete vziať!“ Chlapci, už teraz dospelí muži, sa správajú tak, aby bol ich starý otec na nich hrdý.