Kde pramení váš vzťah ku kynológii?

Odmalička som mal veľmi rád psy, aj také obyčajné, bez „rodokmeňa“. Spomínam si najmä na Harryho. Malej zveri bolo kedysi všade dosť. S partiou chlapcov a Harrym sme občas nahnali zajaca do humna a mali sme hody!

Foto
Foto
Zdroj: Mária Inštitorisová
 

Z akej rodiny pochádzate?

Vyrastal som v chudobnej rodine, mal som o dva roky mladšieho brata a o deväť rokov mladšiu sestru. Otec bol tesár, už ako trinásťročný som mu pomáhal spracovávať guľatinu, bola to ťažká robota. Od pätnástich rokov som pracoval v Elektrosvite v Nových Zámkoch. Prežil som vojnu, otec bol v rokoch 1942 a 1943 na fronte. Keď v novembri 1944 bombardovali mesto, o život prišlo sedemtisíc ľudí. Vtedy som sa druhýkrát narodil. Býval som u tety, do práce som chodieval o tretej ráno peši, 17 kilometrov tam a 17 naspäť. Mama ledva čakala na výplatu, ale všetko som zvládol.

Kto vás priviedol ku kynológii?

Psov som mal odmaličkaveľmi rád, aj takých obyčajných, spomínam si najmä na Harryho. Malej zveri bol všade dostatok. S partiou chlapcov a Harrym sme občas nahnali zajaca do humna - a mali sme hody! Keď som mal asi trinásť rokov, na trhovisku sa potulovali dva dobermany. S jedným z nich som sa vďaka maškrtám skamarátil a zatváral som ho v našom chlieve. Niekto to však prezradil majiteľovi a psa som musel rýchlo vypustiť.

Čo ste robili po vojne?

V devätnástich rokoch som pracoval u Baťu v Nových Zámkoch, potom som dva roky slúžil na vojenčine vo Vimperku pri Českých Budějoviciach. Môj otec bol poľovník, po návrate domov som začal cvičiť českého fúzača Boreka, ktorého kúpil v Prahe. Trénoval som ho však len podľa vlastných predstáv, výcviku som ešte nerozumel.

Dočítala som sa, že ste absolvovali zväzarmovský výcvik v českom Grabštejne...

V auguste 1954 som sa tam vybral s kamarátom a požičaným dobermanom na dva mesiace. Bolo to  najväčšie výcvikové stredisko služobných psov v Československu, kde pôsobili uznávaní cvičitelia. Bola to pre mňa veľká škola. Keďže Baťa „padol“, zamestnal som sa ako elektromechanik v Elektrosvite. V roku 1955 som si urobil poľovné skúšky a v Lysé nad Labe som absolvoval kurz výcviku poľovných psov. V tom istom roku som sa stal predsedom kynologickej komisie pri SPZ v Nových Zámkoch, túto funkciu som vykonával 28 rokov.

Foto
Foto
Zdroj: Peter Šimočík

Ako sa v tých časoch poľovalo?

Novozámčania chytali v sezóne do sietí približne 4 500 zajacov a 450 jarabíc. Na výrade bolo vyše 1 000  zajacov ulovených vo dvoch kolách. Teraz nie je v revíroch ani pol percenta malej zveri! Každé poľovnícke združenie muselo mať určitý počet poľovne upotrebiteľných psov, podľa rozlohy revíru. Ak členovia túto podmienku nesplnili, povolenie na poľovačku nedostali. Teraz je celkom iná situácia. Aj minule som sa zúčastnil na poľovačke, kde bolo 19 pušiek a ulovilo sa osem bažantov. Veľa psov sa s voľne žijúcou zverou vôbec nestretne.

A dnes?

Výcvik stavačov bez voľne žijúcej malej zveri je mimoriadne náročný, preto sa mu venujú iba fanatici. Je pre nich drogou, ktorá však neškodí. Idete na štyri-päť hodín von, domov sa vrátite unavení, trochu si odpočiniete a ste fit! Ja by som bez výcviku nemohol žiť. Ale treba si obstarať komorovanú zver, niektoré psy však nereagujú na jej pach a nepredvedú skutočnú parádu vystavovania. Bažanty sotva lietajú a keďže sú zvyknuté na  ľudí, správajú sa ako hydina. Preletia tridsať metrov a zosadnú. Pes vie, že čosi nie je v poriadku. Divý bažant by už dávno vyletel. Keď teda chcete na súťažiach obstáť, musíte mať na to vlastnú metódu.

(Pokračovanie na 2. strane)