Keď Jaroslav Bodnárik ako žiak základnej školy zháňal papier do zberu, dostal sa k zväzku starých vydaní časopisu Poľovníctvo a rybárstvo. Bežal tam seriál zápiskov Vojtecha Kováča, osobného jágra Ferdinanda Coburga. Jaroslav vtedy býval v Banskej Bystrici, no jeho otec je z Telgártu a mama z Pohorelej. Dedko ho niekedy brával do kostola v Pohorelej. Mali tam „hercegskú“ lavicu. „V nej sedával kráľ,“ vysvetľoval mu dedko. Jaroslav nadobúdal pocit, že hoci je Horehronie trochu zabudnutý región, v minulosti sa tu diali veľké veci. Postupne si všímal stopy rodiny Coburgovcov, roztrúsené po kraji. Staré hámre, vysoké pece, valcovne, obslužné budovy, kaštiele. „Začal som študovať veci okolo a zisťovať súvislosti. Vznikol z toho srdcový vzťah k bádaniu,“hovorí amatérsky historik a folklorista, ktorý bol okrem iného iniciátorom zápisu horehronského viachlasného spevu na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Štát v štáte

Za socializmu boli Coburgovci tabu. No na Horehroní na nich nezabudli. Starší ľudia si pamätali hlavne Ferdinanda, bulharského cára. Hoci bol predstaviteľom kapitalizmu a šľachtických výhod, zanechal v regióne hlboký odkaz. Miestni si naňho spomínali ako na filantropa. Po tom, ako po prvej svetovej vojne, v ktorej sa pridal na nesprávnu stranu, abdikoval a odišiel z Bulharska, žil striedavo vo Viedni, v Coburgu a na Slovensku. Rád sa vraj obklopoval Slovákmi z okolia Kráľovej hole. „Bulharov vo svojich osobných službách nechcel, možno preto, lebo neboli nestranní,“ myslí si Jaroslav.

Na príbehu Coburgovcov ho fascinuje ich láska k Slovensku. Jeden z najvýznamnejších európskych šľachtických rodov získal majetky na našom území vďaka sobášu Márie Antónie Gabriely Koháryovej s Ferdinandom Jurajom Coburgom v roku 1816. Koháryovci nemali mužského potomka a Coburgovci vyženili ich rozsiahle majetky. Podľa Jaroslava región Horehronia vďaka železiarskemu priemyslu veľmi pozdvihli. „Urobili z neho štát v štáte. Zakladali robotnícke hámornícke obce, napríklad Pohorelskú Mašu, Polomku-Hámor, Zlatno, Vaľkovňu. Pozývali sem nemeckých odborníkov. Dodnes tu majú ľudia nemecké priezviská. Zamestnávali množstvo ľudí. Nielen v hámroch. Pestovali sa lesy, muselo sa páliť drevné uhlie, dopravovať železná ruda. Pre robotníkov postavili ubytovanie. Budovali aj školy, zabezpečovali lekársku starostlivosť a postavili alebo opravili kostoly takmer v každej dedine. Dodnes sú v nich coburgovské erby a lavice, v ktorých nikto nesedáva.“

Jaroslav si uvedomil, že vďaka Coburgovcom prišli na Horehronie významní ľudia z celej Európy. Brat Ferdinanda Juraja bol belgický kráľ Leopold I., jeho syn Ferdinand vládol Portugalsku, Coburgovci zasadli aj na brazílsky trón. Majetky na území Slovenska zdedil druhorodený syn Ferdinanda Juraja August. Naďalej ich zveľaďoval. Jeho najmladší syn Ferdinand sa narodil v roku 1861 vo Viedni. Získal vojenské aj civilné vzdelanie. Rodinné majetky však zdedil jeho starší brat Filip, ako vtedy bolo zvykom. Až neskôr mu matka odkázala svoje bohaté dedičstvo.

Ribbentrop na poľovačke

Bulharsko bolo v tom čase rozdrobenou krajinou pod vplyvom Turecka a Ruska. Dovtedajšie knieža Alexander Battenberg nebol veľmi obľúbený. Z krajiny odišiel a šľachta hľadala nového kandidáta na bulharský trón. Vraj o túto pozíciu nebol veľký záujem. Ani Ferdinandova rodina nesúhlasila, aby ponuku prijal, keď ho oslovili. No on do Bulharska ako dvadsaťšesťročný predsa len odišiel. Vo Velikom Tarnove prisahal na ústavu. V roku 1908 sa mu podarilo dosiahnuť nezávislosť krajiny a stal sa bulharským cárom. Dovtedy agrárnu krajinu vraj pozdvihol a previedol do 20. storočia. Medzi Viedňou a Sofiou zvyčajne cestoval Orient Expressom. Dával si do vlakovej súpravy zapájať vlastný luxusný vozeň. No ako amatérsky inžinier túžil hlavne po tom, aby mu na bulharskom území dovolili vlak šoférovať - vraj si to vždy vymohol a svojou krajinou frčal najrýchlejšie, ako to šlo. Miloval technické novinky. Aj prvé auto doviezol na územie Slovenska on. Obyvatelia Prednej Hory dlho spomínali na to, ako im, keď boli malé deti a udivene pozerali na to čudo, hádzal z auta s drevenými kolesami cukríky. „Bol skutočnou postavičkou, vedú sa špekulácie o jeho sexuálnej orientácii, povrávalo sa, že je bisexuál, rád sa obklopoval mladými mužmi,“ hovorí Jaroslav. Bulharský cár bol však dvakrát ženatý - a vraj aj tretíkrát, tajne, dokonca so Slovenkou. „Údajne šlo o dcéru jeho komorníka zo Svätého Antona, bola od neho o štyridsať rokov mladšia, zobrala si ho z úcty a bola pri ňom až do jeho posledných chvíľ.“

Pokračovanie na druhej strane!