U nás žije vyše šesťtisíc druhov chrobákov. Najväčší z nich je roháč obyčajný (Lucanus cervus). Poznáme ho všetci veľmi dobre, veď kedysi, vari pred polstoročím, sme sa ako malé deti často s roháčmi hrávali, nechávali sme ich medzi sebou súťažiť v rýchlosti, ba podaktorí zbierali aj ich „parožie“. Dnes už musí byť naozaj dobrý rok, prípadne musí prísť invázia chrobákov, aby sme roháče vôbec videli.

Roháč je zákonom chránený. Samčeky majú parohy, ktorými neublížia, ale medzi sebou sa dokážu biť a poriadne bojovať o samičku.
Roháč je zákonom chránený. Samčeky majú parohy, ktorými neublížia, ale medzi sebou sa dokážu biť a poriadne bojovať o samičku.
Zdroj: Internet

Život dospelého roháča je veľmi krátky, trvá približne iba dva mesiace. Načo má také veľké parohy, ťažko jednoznačne povedať. Vieme len, že sú to vlastne veľmi zväčšené hryzadlá, ktorými však vôbec nemôže prijímať potravu. Pravdepodobne im toto „parožie“ slúži iba na súboj o samičku.

Roháč samec a samica
Roháč samec a samica
Zdroj: Internet

Samička má podobné hryzadlá, ale sú menšie. Silnými hryzadlami prehryzne kôru na strome,  najčastejšie na dube alebo slivke, vôňou priláka samčeka a potom spolu hodujú na sladkej tekutine. Samec by to nedokázal. Roháč sa vyvíja v práchnivých koreňoch, kmeňoch a konároch. Keď sa tieto zdanlivo nepotrebné časti z lesa odstránia, má malú šancu na prežitie.

Larva, ktorá žije v práchnivom dreve, dorastá až do veľkosti desiatich centimetrov a vývoj trvá niekedy až päť rokov. Nakoniec sa dospelé chrobáky vyliahnu z kukly ešte na jeseň, v kukelnej komôrke prezimujú a von vyliezajú až začiatkom leta. Práve vtedy môžeme okolo jedného stromu pozorovať už spomenutú inváziu roháčov.

Zdroj: Archív PaR