Svorka vlkov vo svoj prospech využíva prevažne sezónnu korisť, čo z vlka robí veľmi špecifického predátora. Neznamená to, žeby počas roka lovil iba niektoré druhy zveri, ale zameriava sa hlavne na zver, ktorá je v danom ročnom období o čosi dostupnejšia. Uprednostňuje jeleniu a diviačiu zver, a keď má na výber, radšej zver oslabenú alebo chorú. Vlky však ulovia aj zdravé jedince, čo sa nám niekedy možno zdá nezrozumiteľné. Z tohto pohľadu sú mimoriadne úspešné v love jeleňov na vrchole fyzických síl počas leta. Vtedy v pomerne krátkom čase, za týždeň či dva, dokáže dobre organizovaná svorka vyzrieť aj na niekoľko silných jeleňov.
Možným vysvetlením je, že takzvaná vrcholová kategória jeleňov je pre vlky mimoriadne ľahko dostupná a niektoré takéto jelene sa v tomto čase vlkom neboja postaviť. Lebo keď sa končí vývoj ich parožia, ešte stále prechádzajú hormonálnou zmenou a tesne pred, počas a bezprostredne po vytlčení pred vlkmi odrazu stoja jelene „v plnej zbroji“. Samozrejme, nerobia to všetky, len niektoré, no najmä tie silné. Nespoliehajú sa na základné pravidlo prežitia, ktorým je útek. Do situácie, ktorá je pre ne otázkou prežitia idú s vedomím, že sa vďaka kondícií a novému parožiu ubránia. Býva to osudová chyba prevažne šesť- až deväťročných jeleňov. No ako nadobúdajú skúsenosti predátory, rovnako nadobúda skúsenosti aj ich korisť. O vlkoch je známe, že v miestach, kde trvale žijú sa počas roka správajú tak, akoby boli všade a zároveň nikde.
A čo rys?
Sezónnosť potravy a správne načasovanie, teda kedy a ako loviť, je dôležité aj v prípade rysa. No pri ňom o čosi viac ako pri ostatných predátoroch platí, že nezraniť sa počas lovu je základnou podmienkou prežitia. Na jeden úspešný lov rysa totiž pripadá až príliš veľa neúspešných pokusov. Niekedy sa v spojitosti s touto šelmou robia prepočty, že ak denne skonzumuje toľko a toľko kilogramov srnčieho mäsa, a to sa prenásobí počtom dní v roku a upraví na priemernú hmotnosť jedného jedinca srnčej zveri, potom jeden rys do roka ochudobní naše lesy o toľko a toľko kusov srnčej zveri. Súčasne sa často dodáva, že rys do našich lesov patrí, lebo je ich prirodzenou súčasťou, no v rozumnom množstve“. Početnosť rysej populácie je však len odrazom toho, čo mu vie poskytnúť prostredie. Rys nedokáže dlhodobo decimovať svoju preferovanú korisť, napríklad srnčiu zver, pretože by ohrozil najmä seba. Zároveň sa nevyskytuje len tam, kde má srnčia zver vysoké zastúpenie.
Žije aj v miestach, kde je tejto zveri z dlhodobého pohľadu málo. Loví ju v závislosti od konkrétnej situácie a podmienok. Relatívnu dostupnosť srnčej zveri využíva prevažne v zime a na jar. Okrem toho však netreba opomínať fakt, že konkrétny rysí jedinec v oblasti, ktorú pravidelne preferuje, likviduje menších potravových konkurentov. Najmä líšky, ktoré sa zameriavajú na menšiu korisť a uhynutú zver. To znamená, že aj menšie živočíchy, ako sú hlodavce a vtáky, prípadne rôzne kadávery zohrávajú v jeho „stravovaní“ dôležitú rolu. Čo-to o jeho vzťahu k potrave napovedá aj poznatok, že ak nie je vyrušovaný, tak sa ku koristi pomerne pravidelne vracia a niekedy k nej prichádza aj počas dňa. Lebo keď už niečo väčšie uloví alebo využíva úlovok inej šelmy, snaží sa správať čo najefektívnejšie. Toto všetko poukazuje na výraznú individualitu rysa. Je, takpovediac, základným povahovým rysom rysa, ktorý zásadne ovplyvňuje jeho život.
Autor: Pavol Lenko
