Mal som deviaty rok sučku bavorského farbiara, keď mi k nej do rodiny pribudol ďalší člen – malý, šesť týždňov starý hladkosrstý jazvečík Ajax. Elza, tak sa volala sučka, ktorá dostala meno podľa známej televíznej levice, mala svoj príbytok vo veľkej, na zeleno natretej búde, ku ktorej príchodom Ajaxa pribudla ďalšia, o niečo menšia. Ajax, prvý z rodu, sa rýchlo do nej nasťahoval, akoby sa bál, že mu ju Elza chce prebrať. Bolo leto, psíky sa veľmi skoro spriatelili, spolu sa na dvore hrávali, spolu chodili so mnou na vychádzky do lesa a sučka sa k Ajaxovi správala, akoby bola jeho mater.

Hannoverský farbiar - Ora z Mědníku, maj: Ing. Lydie Jašová, radost z nalezení shozu (Ilustračná fotografia)
Hannoverský farbiar - Ora z Mědníku, maj: Ing. Lydie Jašová, radost z nalezení shozu (Ilustračná fotografia)
Zdroj: Lydie Jasova

Príchodom zimy sme raz ráno zistili, že Ajaxa v jeho búde niet. Volali sme na všetky strany, vypiskovali, prehľadávali kadejaké kúty, no mladého pána nikde nebolo. Keďže sa ani Elza zo svojej búdy neukazovala, šiel som po ňu, aby nám ho pomohla hľadať. Napokon sa chtiac-nechtiac z búdy vysúkala a obzerajúc sa za seba, zostala stáť. Akoby na niekoho čakala. A tu ho máš! Z jej búdy vzápätí za ňou pomaly vyšiel aj „stratený“ a všade hľadaný Ajax. Predtým sme všetko prehrabali, ale ani vo sne nám nenapadlo, že by mohol byť spolu s Elzou.

Počas zimy si psíky tak na seba zvykli, že v Elzinej búde spolu zostávali, aj keď prišlo leto. Po piatich rokoch spoločného nažívania sa priateľstvo zmenilo na lásku a my sme sa nestačili čudovať. Postupom času, keď mala Elza štrnásť rokov a začalo jej ubúdať síl, priľnuli k sebe ešte viac a Ajax akoby sa stával jej opatrovateľom. Keď už nevládala s nami držať krok, tak začal na mňa nielen štekať, ale ma aj šklbal za nohavice, aby som zastal a počkal na Elzu. Pred Vianocami to dokonca zašlo až tak ďaleko, že len čo sme vyšli pár krokov z dvora a nevšimli sme si, že Elza zostala sedieť, tak ma Ajax vrčiac schmatol za nohavicu, a tak ma prinútil, aby som zastal a obzrel sa. Keď som videl, že Elza nevládze, chvíľu sme postáli a potom sme sa spolu vrátili domov. Elza si pomaly sadla pred búdu a neskôr do nej zaliezla. Ajax ako strážca zostal sedieť pred ňou.

Prečítajte si príbeh: Psí život, alebo láska a smútok

Na druhý deň zrána sme počuli, ako Ajax akosi smutne a dlho zavýja. Keď sme s manželkou vyšli von a volali na Elzu, Ajax so sklopenou hlavou ešte smutnejšie a tichšie skučal pred jej búdou. Tušiac čosi zlé, otvorili sme vrchnák búdy a nazreli do nej. Hneď sme pochopili, prečo sa Ajax správa tak smutne. Elza ležala bez pohnutia už stuhnutá, schúlená do klbka. Keď ju veterinár obhliadol, pochovali sme ju v rohu záhrady, pričom Ajax sa nepohol od nás ani na krok. Viac ako týždeň takmer nič nežral, pochudol a väčšinu času trávil, ležiac pritisnutý k zemi, na jej hrobčeku. Len ťažko z neho odchádzal, a keď sa konečne zdvihol, odišiel do svojej búdy. Do tej Elzinej už odvtedy nikdy nevkročil.

Cinda - Bavorský Farbiar, Úspešná dohľadávka (Ilustračná fotografia)
Cinda - Bavorský Farbiar, Úspešná dohľadávka (Ilustračná fotografia)
Zdroj: Vierka Lettrichova

Hoci od úmrtia Elzy uplynul už takmer rok, keď pred Ajaxom spomenieme meno Elzička, ešte viac sklopí svoje previsnuté uši a smutne sa zahľadí smerom, kde Elza odpočíva, akoby čakal, že sa pred ním zrazu objaví. Dodnes premýšľam o tom, či bola medzi nimi iba láska materinská, alebo či medzi nimi vyrástla ozajstná láska, čomu by nasvedčovalo aj ich vzájomné správanie a najmä Ajaxov dlhý nefalšovaný smútok nad stratou jeho veľkej priateľky.