Pozerám na kríž načierno vyrazený do mesačnej oblohy. Rád sa pri ňom pristavujem a aj teraz si sadám pod blízku jelšu. Listy starých topoľov ticho šelestia v slabom vánku. Mesiačik sa pomaly spúšťa a tiene velikánov rastú. Vietor mám dobrý, tiahne dolinou do Olovár, odkiaľ idem ja. Dole, v smere na laz, to vrie. Jelene sa bláznia. Zhruba v tucte hlasov sa občas ozve aj on, kráľ pusty. Moja trojročná známosť, nepárny šestnásťtorák. Na strednej vetve pravého kmeňa vyhadzuje hrču veľkosti detskej päste. V tejto ruji ho chcem loviť.
Len trpezlivo
Trávim tu už siedme skoré ráno po sebe. Aj malé zaváhanie v takto obsadenej doline môže byť zradné. Dolinou sa zároveň vlní hranica revíru. Keďže sa hlavné rujovisko nachádza v susednom Kováčovskom boku, čriedy k nám na polia vyťahovali len v noci a skoro sa zavracali. Bolo treba počkať na vrchol radovánok. Teraz zreteľne počujem, že celá jelenia scéna sa miesi v našom boku. Začína pribúdať svetlo a ja sa hýbem. Kryje ma ranný opar i podrast zmeliorovaného jarku, popri ktorom kráčam opatrne, ale isto. Po chvíli sa ocitám v centre diania.
Prichádza kráľ
Z hmly vystupujú siluety vysokej. Neznámy slušný štrnástorák si obieha čriedu zo všetkých strán. Snaží sa odbiť roztúžených sokov. Ide sa roztrhať, no o svoj hárem sa deliť nemieni. Ja však hladím o čosi nižšie k jarku a hľadám hrčiaka. Ako prvý si zvykne odvádzať svoje dve lane. Nie je tu! Musel som ho zmeškať. Od jarku predo mnou sa nečakane odlepí veľká škvrna. Vidím, že je to jeleň, no ešte ho nedokážem prečítať. Prechádza pomaly do poľa. Keď zastane a krátko zaručí oproti dianiu povyše, začínam sa chvieť. Ten ťažký hlas, rozvážny a zároveň ohromujúci. Tak si predsa tu. Tentokrát sa však nejdem kochať. Do pľúc zhlboka naberám čerstvý ranný vzduch. V sekunde ovládam všetky svoje pocity a potláčam zelenú horúčku. Prastarý lovecký pud je tu.
Prst na spúšti
Liesku využívam ako oporu, keďže z kolena sa strieľať nedá. V skle puškohľadu nájdem siluetu a čakám. Hmla sa podáva nižšie a z oparu vystúpi jeleň. Zaťahuje však naspäť. Zemito tmavé kmene svietia v šedi rána. Zastane pred jarkom a znovu krátko zaručí. Rokmi utvrdenými pohybmi prinútim hrot téčka, aby jeleňa pohladil po šiji a plynulo prešiel nad lopatku. Potom špic tenký ako ihla spúšťam na pol výšky hrudného koša a... bááác. Skôr ako tľapnutie zachytím značenie, až potom príde ozvena dutého zásahu o niečo pomalšou osmičkovou strelou. Hrčiak zbieha do jarku. Prázdnu hilzňu vkladám do vrecka a už strážim parcelu za jarkom. Jeleň vybieha do znivočenej sóje, ale po chvíli sa stavia. Má naširoko roztiahnuté predné behy a zdá sa mi, že za lopatkou mu rastie fľak. Akoby si silné zviera nechcelo pripustiť smrteľné zranenie a hormónmi nadupané ťažké telo sa láme až po druhej rane, ktorá mu pretína krčné stavce. Ďalšia nábojnica cengne vo vrecku a ja kráčam k nemu. Ani neviem ako dlho sa pri ňom kochám a prehrávam si zažité chvíle. Vydám sa po pomoc do Olovár. Pri kríži zastanem. Tentokrát žiari v prvých ranných lúčoch. Spevavce v korunách listnáčov ožívajú a tešia sa novému dňu. A aj ja som vďačný.
Autor: Jozef Diheneščík
