Príbeh, o ktorý sa chcem s vami podeliť, sa stal v krásnom prostredí hôr Sopotnickej doliny v mojich poľovníckych začiatkoch. Členom poľovníckeho zväzu som už vyše 33 rokov. Keď mi môj dobrý priateľ, poľovník a rybár Janko zavolal, aby som si pripravil všetko potrebné na poľovačku, že po mňa príde, veľmi som sa potešil. Obával som sa iba, že v hore bude veľa snehu a do cieľa našej cesty, chaty pod Javorinkou, sa autom nedostaneme. Zlé tušenie sa napokon potvrdilo, pri najbližšom stúpaní sme s naším žigulíkom zapadli a pohli sme sa, až keď som zaťažil zadnú časť vozidla tým, že som si sadol do jeho kufra. Do chaty sme prišli dosť neskoro a po divokej jazde som vyzeral ako snehuliak. Chatár Jožko už ani nedúfal, že sa tam dostaneme.

Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia
Zdroj: J. SLAŠŤAN

Ráno fúkal studený vietor a padal sneh. Chatár nás v krátkosti oboznámil s lovom a každému určil, ktorým smerom sa má uberať, aby sa dokázal aj včas vrátiť. Keďže horu som poznal, išiel som po lesnom chodníku, kde nefúkal taký studený vietor. To sa však zmenilo vo chvíli, keď som vyšiel na zvážnicu. Vykračoval som si proti fujavici a pozoroval okolie s úmyslom zbadať zver skôr, ako ona zbadá mňa. Hneď za prvou zákrutou som videl medvedie stopy, ktoré išli v smere môjho príchodu. Neuvedomujúc si riziko, vrátil som sa niekoľko metrov naspäť. Tam sa stopa stratila.

Škrabance od pazúrov na stene zvážnice ukazovali smer, ktorým sa medveď uberal. Po chvíli som ho uvidel, presnejšie povedané, zbadal som iba zadnú časť jeho tela. Keďže bol vzdialený iba niekoľko metrov od zvážnice, bol som presvedčený, že o mne vedel. Večer nás prišli navštíviť priatelia, ktorým som túto príhodu vyrozprával. Upozornili nás na veľký výskyt medveďov z dôvodu slabého zazimovania. To sa napokon odrážalo aj v nízkych stavoch raticovej zveri, ktorá bola veľmi opatrná.

Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia
Zdroj: J. SLAŠŤAN

Priateľ Ľudo nám sľúbil, že na druhý deň ráno nás vyvezie gazom až pod Prášivú a odtiaľ pôjdeme už po vlastných. Vyrazili sme už za tmy a Ľudo nám poradil, kde by sme mohli naraziť na jeleniu zver. Šiel som po lesnom chodníku, ktorý sa ako-tak črtal v snehu. Na konci smrečiny som opäť narazil na medvedie stopy. Neboli také veľké ako tie včerajšie, ale boli pomerne čerstvé a tiahli sa do vysokej hory. Keďže chodník sa mi stratil, dôkladne som ďalekohľadom presondoval okolie, no medveďa som nikde nevidel. Po pár metroch ma však pocit istoty opustil. Spoza vysokého buka nado mnou vyskočil medveď. Nebol ďalej ako sedem met­rov.

Zostal stáť a fŕkavý zvuk sprevádzaný slinami svedčil o jeho vzrušení. Tak blízko som sa k medveďovi v prírode nikdy nedostal. Celkom som zmeravel a nemohol som siahnuť ani po puške. Zakrátko som si uvedomil, že ide o mladého medveďa. Výkrikom sa mi ho napokon podarilo zahnať. Bol som presvedčený, že po mojom výkriku už žiadna zver v okolí nebude, no keď som sa obrátil, videl som, že za mnou si vykračuje ďalší medveď. Vietor fúkal smerom do doliny, takže som tušil, že skôr či neskôr ma zavetrí. Bol odo mňa vzdialený asi šestnásť metrov, keď sa zarazil a ušiel do smrečiny. Svojím vzrastom ma presvedčil o tom, že oba medvede sú v príbuzenskom pomere. Po tomto stretnutí som už žiadnu ďalšiu zver nevidel, no na tieto nečakané stretnutia nikdy v živote nezabudnem. Archív PaR