So susedom Ďurkom sme presedeli na postriežke pár večerov aj nocí. Aj v dohodnutý deň mal voľno, tak sme vyrazili. Vybral som si posed na Gajdoške, ktorý som pomenoval Malinovského. Vojská maršala Malinovského totiž oslobodili celú Ipeľskú dolinu a veľmi dobre sa pamätám na malú vojenskú prehliadku, ktorú som sledoval ako osemročný chlapec a ktorá bola v našej obci v priestoroch od zvoničky po námestie. Z tohto obľúbeného posedu som za tie roky videl a zažil mnoho krásnych chvíľ, najmä diviaky, párenie srnčej zveri i jeleniu ruju.

Privezená pozberová kukurica bola viditeľne rozvláčená, čo znamenalo, že niečo sa sem chodí hostiť. A keď sa poriadne zmrklo, videl som opatrne prichádzať dve diviačice a šesť diviačat. Okamžite sa pustili do večere a po chvíli sa čierni rytieri poschádzali aj z iných strán. Asi po hodine však vidím, že v smere od zámku si sem vykračuje väčší kus. Bol to medveď. Kráčal veľmi suverénne, lanštiaky mu uvoľňovali cestu a vytvárali akýsi koridor. Mladé ustúpili z hromady kukurice a medveď sa tam hneď zastavil a začal mľaskavo žrať. Na moje prekvapenie sa to všetko deje bez najmenšieho vzrušenia hostiacej sa diviačice.

Ďalekohľad som zamieril najmä na medveďa a krútiac neveriacky hlavou, obdivoval som túto nočnú scénu. To som veru ešte nezažil a zrejme už ani nezažijem. Aj diviačatá prišli celkom blízko k tomuto asi sto až stodvadsať kilogramov vážiacemu medveďovi, ale on si ich vôbec nevšímal. Videl som to celkom zblízka – oči aj ušnice, raz stál, raz sedel, no absolútne nereagoval na „spolustolovníkov“.

(Pokračovanie na 2. strane)